Európsky súd pre ľudské práva vydal dňa 17. mája 2022 zaujímavý rozsudok vo veci 39764/20, Simič v. Bosna a Hercegovina.
Sťažovateľom bol pán Simič, advokát, vykonávajúci svoju činnosť v Bosne a Hercegovine. Pán Simič zastupoval svojho klienta v občianskoprávnom konaní o náhradu škody. V priebehu konania mu bola súdom uložená pokuta vo výške 1000 konvertibilných mariek (približne 510,- EUR), pretože sa mal svojimi vyjadreniami dopustiť pohŕdania súdom.
Pán Simič v konaní poukázal na niektoré požiadavky súdu vo vzťahu k dokazovaniu resp. celkovo k pravidlám, ktoré vnútroštátny súd aplikoval na proces dokazovania. Pán Simič pred súdom povedal vtip o profesorovi, ktorý na skúške od študentov vyžadoval nielen znalosť o počte obetí bombardovania Hirošimy, ale aj mená obetí. Následne konanie súdu voči svojej osobe a osobe svojho klienta v kontexte požiadaviek súdu na dokazovanie prirovnal k chovaniu profesora voči študentom.
Súd správanie pána Simiča vyhodnotil ako natoľko urážlivé, že toto napĺňa skutkovú podstatu pohŕdania súdom, v dôsledku čoho mu uložil vyššie uvedené pokutu vo výške 510,- EUR.
Dňa 26. marca 2018 a dňa 26. marca 2020 odvolací súd a následne ústavný súd potvrdili rozhodnutie prvostupňového súdu z 20. decembra 2017, a teda sa stotožnili nielen s opodstatnenosťou, ale aj výškou uloženej pokuty.
Pán Simič podal dňa 30. júna 2020 žalobu na Európsky súd pre ľudské práva z dôvodu porušenia jeho práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa toho článku Dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. „Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“
Sudcovia ESĽP vyslovili názor, že sťažovateľov trest za pohŕdanie súdom
- predstavoval zásah do jeho práva na slobodu prejavu,
- tento zásah bol stanovený zákonom a
- sledoval legitímny cieľ, ktorým je rešpektovanie autority súdnictva.
To, s čím sa musel súd vysporiadať, bola otázka, či bol zásah naozaj „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ v zmysle článku 10 Dohovoru. Súd musel posúdiť zásah do práva na slobodu prejavu v kontexte daného prípadu ako celku, vrátane obsahu poznámky (vtipu) sťažovateľa a argumentov súdu, voči ktorým vtip smeroval. Súd tak posudzoval primeranosť zásahu, teda či bol predmetný zásah do slobody prejavu primeraný a či cieľ, ktorý sledoval, bol legitímny a relevantný.
ESĽP uviedol, že kritické poznámky, ktoré vnútroštátne súdy považovali za urážlivé, advokát vyslovil počas súdneho konania, teda na mieste, kde je potrebné hájiť práva klienta s určitou mierou oduševnenia a zápalu pre vec. Tieto kritické myšlienky boli vyslovené len v súdnej sieni a písomne uvedené len v odvolaní, teda neboli advokátom odprezentované verejne v médiách. Verejnosť sa tak o nich nedozvedela. Súd zároveň vyslovil názor, že vtip advokáta nepredstavoval bezdôvodný osobný útok s úmyslom uraziť sudcov senátu vnútroštátneho súdu, ale smeroval voči spôsobu, akým vnútroštátny súd aplikoval pravidlá dokazovania v prípade jeho klienta.
ESĽP síce skonštatoval, že tón poznámok advokáta na adresu vnútroštátneho súdu bol sarkastický, ale použitie takéhoto tónu v poznámkach o sudcoch je ešte zlučiteľné s článkom 10 Dohovoru a teda je v súlade so slobodou prejavu.
ESĽP sa čiastočne stotožnil s argumentáciou vnútroštátnych súdov, že advokát je jednou z kľúčových postáv, ktorá má potenciál ovplyvniť mieru dôvery verejnosti k súdom, čo v sebe zahŕňa aj určité požiadavky na vystupovanie. Vo všeobecnosti by malo byť vystupovanie advokáta čestné, dôstojné, diplomatické a profesionálne. Zároveň však platí, že aby mohla mať verejnosť dôveru v spravodlivý súdny proces, musí mať advokát možnosť svojich klientov účinne zastupovať a brániť.
ESĽP skonštatoval, že vnútroštátne súdy pri hodnotení prípadu neprikladali dostatočnú váhu kontextu, v ktorom boli vyjadrenia advokáta prednesené a preto dôvody na uloženie pokuty a zásahu do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu nie sú „relevantné a dostatočné“ a preto zásah do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu nebol „v demokratickej spoločnosti nevyhnutný“, čím došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.
ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu majetkovej ujmy vo výške 510,- EUR, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4500,- EUR a náhradu trov konania vo výške 2550,- EUR.