K otázke účinkov zmeny judikatúry aj na prebiehajúce konania, sa vyjadril Najvyšší súd SR napríklad vo svojom nedávnom rozhodnutí z 13. decembra 2022, sp. zn. 7Cdo/221/2021. Podľa tohto rozhodnutia sa právny názor súdu aplikuje aj retrospektívne, teda do minulosti. Súd vychádza zo skutočnosti, že právo netvorí, ale iba nachádza. „Ak teda ide o zmenu judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla. Stále ide o tú istú právnu normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti.“
Ak by súd aplikoval opačný výklad, teda že judikatúru nemožno aplikovať retrospektívne, prakticky by vedome aplikoval nesprávny, už judikatúrou prekonaný právny názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
V predmetnom konaní súd posudzoval (ne)platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vlastník (v čase konania už nebohý), previedol vlastníctvo bytu na tretiu osobu (s iniciálami C. H.), ktorá následne byt predala žalovaným. Syn nebohého na súde napadol platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu na žalovaných, a to z dôvodu údajnej duševnej poruchy zomrelého, ktorá ho mala robiť na daný úkon nespôsobilým.
Keďže odvolací súd sa po zhodnotení znaleckého dokazovania priklonil k záverom tých znaleckých posudkov, ktoré deklarovali takú duševnú poruchu zomrelého, ktorá ho robila na daný právny úkon (uzatvorenie zmluvy) neschopným, museli posudzovať aj otázku možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, teda možné prelomenie zásady „nemo plus iuris“.
Pri posudzovaní tejto otázky odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa ktorého v prípadoch, keď sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavný princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a ústavný princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet) a v prípadoch, keď nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, „treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“
Odvolací súd bol toho názoru, že v danom prípade je potrebné uprednostniť ochranu dobrej viery žalovaných pred ochranou vlastníckeho práva nebohého. Poukázal na to, že žalovaní nebohého nepoznali a preto sa nemali odkiaľ dozvedieť o okolnostiach, za ktorých sa „vlastníkom“ sporného bytu stal C. H. Žalovaní tiež predmetný byt kupovali prostredníctvom realitnej kancelárie, ktorá ich ubezpečila, že C. H. je na príslušnom liste vlastníctva zapísaný ako vlastník sporného bytu. Zároveň, žalobca ako syn nebohého sa o neho nikdy nezaujímal a nikdy ho v zdravotníckom zariadení nenavštívil. A preto aj napriek neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu nebolo možné žalobe vyhovieť a žalovaní sa stali vlastníkmi sporného bytu v dôsledku svojej dobromyseľnosti pri jeho kúpe.
Najvyšší súd sa však s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožnil. Konštatoval, že okolnosti, z ktorých odvolací súd svoj právny záver odvodzuje, nie sú spôsobilé „naplniť ani prípadnú požadovanú mieru všeobecnej spravodlivosti na prelomenie zásady „nemo plus iuris“. Založiť rozhodnutie „v podstate na jednoznačnej preferencii princípu „bona fides“, odvolávajúc sa v zásadnom len na vieru v zápis do katastra nehnuteľnosti, podporne na ubezpečenie ďalších nadobúdateľov od realitnej kancelárie a prekvapujúco i nedostatočným záujmom oprávnenej osoby (syna) o zomrelého pôvodného vlastníka“ nie je možné.
Dovolací súd zároveň poukázal na to, že v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020.
K prelomeniu zásady nemo plus iuris v prospech zásady bona fides je potrebné pristupovať reštriktívne. A síce:
- na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;
- s poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností;
- dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje;
- Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
Pre úplnosť uvádzame, že podľa bodu 72 vyššie uvedeného uznesenia veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020, medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka[1], nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom). Podľa bodu 73 uvedeného uznesenia „výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi.“ Medzi uvedené výnimky možno zaradiť tieto zákonné ustanovenia:
- Neoprávnený dedič podľa § 486 Občianskeho zákonníka: „Kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.“
- Obchodnoprávne vzťahy podľa § 446 Obchodného zákonníka: „Kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.“
- Konkurzné konanie podľa § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii: „Kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.“
- Prevod cenných papierov podľa § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch: „Ak § 118i odsek 15 a § 159 ods. 3 alebo osobitný zákon neustanovuje inak, stáva sa kupujúci majiteľom cenného papiera, aj keď predávajúci nemal právo tento cenný papier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel alebo musel vedieť, že predávajúci nemá právo cenný papier previesť.“
- Výkon exekúcie podľa 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku.
[1] Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
