Je udeľovanie plných mocí medzi členmi štatutárneho orgánu navzájom prípustné a platné, alebo je namieste hovoriť o porušení princípu štyroch očí?
Je skutočnosťou, že počet členov štatutárneho orgánu, ako aj spôsob ich konania v mene spoločnosti určujú výhradne spoločníci/akcionári v spoločenskej zmluve/stanovách. Bezvýnimočné spoločné konanie všetkých členov štatutárneho orgánu ustanovené v spoločenskej zmluve/stanovách spoločnosti je teda prejavom suverénnej a slobodnej vôle spoločníka/akcionára spoločnosti, aby konatelia/členovia predstavenstva pri právnych úkonoch, ktorými zaväzujú spoločnosť, konali práve tak, ako to spoločníci/akcionári vyjadrili v spoločenskej zmluve/stanovách.
Čo však v prípadoch, keď členovia tohto štatutárneho orgánu si medzi sebou udelia plnomocenstvo, na podklade ktorého de facto obchádzajú spôsob konania stanovený v spoločenskej zmluve/stanovách? Sú takto udeľované plné moci prípustné a platné? Má na predchádzajúcu otázku vplyv skúmanie skutočnosti, či takto udelená plná moc má charakter generálnej alebo individuálnej plnej moci?
Odpovede na položené otázky nachádzame v rozhodovacej praxi našich českých susedov, na ktorú poukazujú vo svojich rozhodnutiach aj naše slovenské súdy a ktorú dávame do pozornosti v nasledujúcich riadkoch.
Rozsudkom zo dňa 24.04.2007, sp. zn. 29Odo 1082/2005, sa Najvyšší súd ČR vyjadril k otázke, či člen predstavenstva je oprávnený udeliť generálnu plnú moc druhému členovi predstavenstva, ktorý by tak bol oprávnený na konanie v mene spoločnosti samostatne. K problematike platnosti a prípustnosti takto udelenej generálnej plnej moci vyjadril NS ČR nasledovný právny názor: „Za situace, kdy stanovy společnosti určují, že jménem společnosti musí jednat společně nejméně dva její členové a zakládají tedy pro každý úkon, který představenstvo činí jménem společnosti, povinnost vzájemné kontroly (a odpovědnosti) nejméně dvou členů představenstva, nelze takovou kontrolu a odpovědnost vyloučit tím, že dva členova představenstva udělí generální plnou moc jen jednomu z nich. Takový postup by byl v rozporu s právní úpravou jednání statutárních orgánů společnosti v zákoně a stanovách společnosti.” Právny úkon udelenia generálnej plnej moci medzi členmi predstavenstva je tak potrebné považovať za neprípustný a jej udelenie spôsobuje jej neplatnosť.
Konzistentne Najvyšší súd ČR vyslovil svoj právny názor v rozsudku zo dňa 15.10.2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006 z 15.10.2008, že „ (…) rozhodl-li nejvyšší orgán právnické osoby (popřípadě její společníci či členové tam, kde jim náleží rozhodování o způsobu jednání jménem právnické osoby) o tom, že členové jejího statutárního orgánu nemohou činit právní úkony samostatně, ale jen (dva či více) společně, nelze toto rozhodnutí obcházet tím, že sám statutární orgán pověří svého člena určitou činností, která jej k samostatnému jednání opravňuje. Takové pověření by totiž znamenalo, že člen statutárního orgánu může činit právní úkony právnické osoby samostatně, aniž by byl omezován nejvyšším orgánem (společníky či členy) uloženým pravidlem, že tak jako člen statutárního orgánu činit nemůže.“
Síce sa v rozsudku zo dňa 25.01.2011, sp. zn. 32 Cdo 4133/2009, Najvyšší súd ČR stotožnil so zásadou ohľadne neprípustnosti udelenia generálnej plnej moci inému členovi predstavenstva, ktorá bola judikovaná skoršími jeho rozhodnutiami, zároveň však dodal, že „Doposud uvedená argumentace však nevylučuje možnosť, aby člen predstavenstva, kterého stanovy společnosti oprávňují k písemným právním úkonům za představenstvo jménem společnosti, udělil individuální plnou moc ke konkrétnímu písemnému právnímu úkonu jinému členu představenstva z důvodú dočasné překážky na své straně (nemoc a pod.), která mu brání ve výkonu jednatelského oprávnění.“ Je teda zrejmé, že Najvyšší súd ČR udelenie individuálnej plnej moci na rozdiel od generálnej plnej moci považuje za prípustné a teda jej udelenie nebude, ako v prípade generálnej plnej moci, spôsobovať jej neplatnosť. Zastávame názor, že spomínané udelenie individuálnej plnej moci je plne legitímnym, keďže môžu nastať v budúcnosti situácie (či už spomínaná choroba, prípadne zahraničná pracovná cesta a pod.), ktoré by bránili členovi predstavenstva oprávneného zo stanov konať v mene spoločnosti zúčastniť sa pri určitom úkone a mohlo by tak dôjsť k ochromeniu fungovania spoločnosti, čo je určite nežiadúcim javom.
Z rozhodovacej praxe našich českých susedov tak vyplýva, že len udelenie individuálnej plnej moci ku konkrétnemu právnemu úkonu, ktorou splnomocní jeden z členov štatutárneho orgánu ďalšieho člena štatutárneho orgánu, aby ako jeho zástupca konal v mene spoločnosti, je prípustné.
Absolútne je teda neprípustné udeľovanie generálnych plných mocí medzi členmi štatutárneho orgánu, ktoré, ak by boli aj udelené, boli by považované za neplatné, nakoľko udelenie takto udelenej plnej moci by znamenalo obchádzanie vôle akcionárov/spoločníkov, ktorí v stanovách/spoločenskej zmluve ustanovili taký spôsob konania, aby dochádzalo medzi členmi štatutárneho orgánu k vzájomnej kontrole a zodpovednosti (tzv. pravidlo štyroch očí).
Plnomocenstvami, ktoré obchádzajú tzv. pravidlo štyroch očí, sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý v relatívne ešte mladom náleze sp. zn. I. ÚS 191/2019, z 26.11.2019, v bode 83 druhá až tretia veta a v bode 84 uvádza: „Ústavný súd vyslovil svoje pochybnosti o platnosti stavu, keď v prípade zakladateľskou listinou zakotveného spoločného konania všetkých (dvoch) konateľov jeden konateľ splnomocní iného konateľa na svoje zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s funkciou konateľa, totiž neguje (obchádza) vôľu spoločníka vyjadrenú v zakladateľskej listine, a tým obchádza aj zákon, ktorý práve spoločníkovi (spoločníkom) zveruje určenie spôsobu konania konateľov v mene spoločnosti. Vôľou spoločníka prejavenou v zakladateľskej listine bolo totiž bezvýnimočné spoločné konanie vždy všetkých konateľov spoločnosti. Ak by spoločník chcel prejaviť svoju vôľu, aby v mene spoločnosti konali konatelia samostatne, prejavil by túto svoju vôľu v zakladateľskej listine a následne by sa táto vôľa spoločníka prejavila aj zápisom do obchodného registra (I. ÚS 198/09). Mutadis mutandis vyslovuje ústavný súd rovnakú pochybnosť aj vo vzťahu k splnomocneniu udelenému členovi predstavenstva v akciovej spoločnosti. V tomto kontexte pôsobí logický a presvedčivý právny názor prezentovaný sťažovateľom, že ak stanovy spoločnosti určujú, že jej menom musia konať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, a zakladajú teda pre každý úkon, ktorý predstavenstvo urobí v mene spoločnosti, povinnosť vzájomnej kontroly a zodpovednosti najmenej dvoch členov predstavenstva, nemožno takúto kontrolu a zodpovednosť vylúčiť tým, že dvaja členovia predstavenstva udelia generálnu plnú moc jednému z nich. Takýto postup by bol v rozpore s právnou úpravou konania štatutárnych orgánov spoločnosti v zákone a v stanovách spoločnosti. To platí o to viac, ak jednou z osôb konajúcich pri udelení „plnej moci“ v mene predstavenstva je sám „splnomocnený“ člen predstavenstva (pozri už citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 1082/2005.“
Najvyšší súd SR pod. sp. zn. 3Obdo/65/2020, zo dňa 25.11.2020, vo svojom bode 12.1 vyjadril názor k spôsobu udelenia plnej moci, t.j. kto môže túto plnú moc udeliť a ako by vystupovala osoba, ktorej by táto plná moc na individuálny úkon bola udelená. „Len na okraj dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že rovnako by bolo neprípustné, ak by v prípade povinného spoločného konania dvoch alebo viacerých členov štatutárneho orgánu, jeden (prípadne viacerí) z členov štatutárneho orgánu splnomocnil ďalšieho člena štatutárneho orgánu, aby v prípade konania v mene spoločnosti tento člen štatutárneho orgánu konal ako zástupca iného člena štatutárneho orgánu (a teda sčasti by konal sám ako člen štatutárneho orgánu, napr. ako jeden z konateľov, a sčasti ako zástupca druhého člena štatutárneho orgánu, t.j. zástupca iného konateľa (tomu viď body 83. a 84. odôvodnenia nálezu ústavného súdu z. 26. novembra 2019, sp. zn. ÚS 191/2019). Nanajvýš by bolo prípustné, ak by spoločnosť (pri dodržaní ustanoveného spôsobu konania v mene spoločnosti zapísaného v obchodnom registri) udelila plnú moc jednému z členov štatutárneho orgánu na individuálny úkon, ktorý by konal ako zástupca spoločnosti na základe plnomocenstva.“
Z vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR tak vyplýva, že spôsob udeľovania individuálnej plnej moci ku konkrétnemu právnemu úkonu, ktorou splnomocní jeden z členov štatutárneho orgánu vo svojom mene ďalšieho člena štatutárneho orgánu, aby ako jeho zástupca konal v mene spoločnosti, považuje za neprípustné. Teda nie je prípustné, aby udelil plnú moc jeden konateľ/člen predstavenstva druhému konateľovi/druhému členovi predstavenstva. V prípade udeľovania individuálnej plnej moci je tak nevyhnutné myslieť na to, že musia ju udeliť členovia štatutárneho orgánu spôsobom zodpovedajúcim ustanovenému spôsobu konania v mene právnickej osoby a nie vo svojom mene
Vzhľadom na vyššie uvedené možno vo všeobecnosti zhrnúť, že sa považuje za prípustný a platný právny úkon udelenia individuálnej plnej moci právnickou osobou s viacerými spoločne konajúcimi členmi štatutárneho orgánu jednému z členov tohto orgánu ako zástupcovi.
