Dňa 23. júna 2020 Ústavný súd Českej republiky vydal z pohľadu mediálneho práva prelomový nález, ktorým rozhodol, že právo na odpoveď a dodatočné oznámenie môže uplatniť aj osoba, ktorá sa stala predmetom správ na internete. Teda v prostredí, ktoré nie je mediálnym právom explicitne regulované. Tak slovenský, ako aj český právny poriadok, reprezentovaný Tlačovým zákonom, viaže cez vecnú pôsobnosť právnej normy dvojicu vyššie uvedených práv výlučne k tlačovine. Aj keď v čase vydania tohto článku má predmetný nález ústavného súdu už viac ako rok, s ohľadom na sled uplynulých týždňov či mesiacov, považujeme za vysoko aktuálne opätovne naň upriamiť pozornosť, zvlášť právnickej obce, ktorá sa čoraz viac dostáva do popredia záujmu žurnalistov.
Len málokto by namietal, že v súčasnosti žijeme v technologicky vyspelej dobe. Spravodajstvo sledujeme prevažne online a tie najdôležitejšie informácie sú nám sprostredkúvané prakticky v priamom prenose. A to už dávno neplatí len o športových podujatiach. V priamom prenose sú nám sprostredkúvané informácie o priebehu súdnych pojednávaní osôb obžalovaných z trestných činov, detaily o priebehu policajných zásahov v bydlisku alebo na pracovisku osôb podozrivých zo spáchania trestných činov, či detaily z osobného života fyzických osôb, ktoré často s tým pracovným, mediálne exponovanejším, nemajú nič spoločné. Uvedené informácie sú však často sprevádzané selektívnym a nekriticky hodnotiacim úsudkom novinárov či iných osôb, vydávajúcich svoje názory za žurnalistiku. Redakcie, ako aj publikujúci jednotlivci, sa nezriedka riadia jediným mottom: „Šokovať“. A to za každú cenu. Ignorujúc pritom, aký potenciál zásahu do základných práv a slobôd osôb má zverejnená informácia. A obzvlášť tá negatívna. Popravde, ťažko si spomenúť čo i len na jednu pozitívnu správu, ktorá by v uplynulých týždňoch či mesiacoch zarezonovala na titulnej strane novín. A je jedno, či v podobe tlačoviny alebo online spravodajstva.
Osobitnou kategóriou sú tzv. dezinformačné weby, ktoré existujú takmer výlučne v online prostredí a ktorých cieľová skupina čitateľov overovaním prijatých informácií veľmi nevyniká. Prečo je dôležité na to poukázať? Pretože tieto médiá nepodliehajú prakticky žiadnej regulácii a môžu zverejňovať v zásade čokoľvek a o komkoľvek. Veď sloboda prejavu a právo na informácie sú ústavou zaručené.
Pri zamyslení, kto vlastne môže publikovať informácie, vystupujúc pritom ako novinár či žurnalista (tieto dva výrazy budeme ďalej používať ako synonymá), a po krátkom prieskume národnej legislatívy dospejeme k záveru, že slovenský právny systém neobsahuje žiadnu legálnu definíciu pojmu novinár a žurnalista. Otázkou tak ostáva, ako tento profesijný status vlastne vzniká. Pretože ani registrácia osôb či ich členstvo v občianskych združeniach a stavovských organizáciách[1] im tento status de iure nevytvára.
Z uvedeného preto možno odvodiť záver, že novinár je tzv. slobodné povolanie, rovnako ako fotograf, herec či spevák, teda bez legálnym spôsobom explicitne nastavených predpokladov a požiadaviek na výkon tejto profesie. Akurát s neporovnateľne významnejším potenciálom zásahu do základných práv a slobôd tretích osôb.
Žurnalistom tak môže byť prakticky ktokoľvek. A to doslova. Paradoxne aj amatérsky kameraman publikujúci svoje nahrávky v internetovej databáze videí Youtube.
Vo veci Buivids[2] Súdny dvor EÚ posudzoval prejudiciálnu otázku Najvyššieho súdu Lotyšska, ktorá sa týkala výkladu pojmu „spracúvanie osobných údajov pre žurnalistické účely“. V oblasti práva ochrany osobných údajov totiž platí, že pokiaľ sú údaje o fyzických osobách spracúvané pre žurnalistické účely, na ich spracúvanie sa môžu, ak to upraví národná legislatíva, vzťahovať niektoré výnimky, ktoré proces spracúvania osobných údajov zjednodušujú.[3]
Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že pán Buivids zhotovil v priestoroch policajnej stanice videozáznam svojej výpovede a tento „za účelom preukázania protiprávneho konania policajtov“ zverejnil na webstránke www.youtube.com. Videozáznam zhotovil prostredníctvom digitálneho fotoaparátu, pričom na ňom zreteľne zachytáva policajtov pri výkone procesných úkonov.
V prejednávanej veci Súdny dvor EÚ doslova uviedol: „Skutočnosť, že pán Buivids zverejnil uvedený záznam na internetovej stránke www.youtube.com, nemôže sama osebe znamenať, že by toto spracovanie osobných údajov nemohlo byť považované za spracovanie vykonávané „výlučne na žurnalistické účely“ v zmysle článku 9 smernice 95/46.“[4] A nebráni tomu ani skutočnosť, že pán Buivids nie je novinár z povolania.[5]
A čo pre aplikačnú prax toto rozhodnutie znamená? Prakticky to, že „žurnalistom“ môže byť ktokoľvek. Youtuber, bloger a podľa Súdneho dvora EÚ aj amatérsky kameraman, „pokiaľ z uvedeného videozáznamu vyplýva, že jediným účelom jeho zhotovenia a zverejnenia bolo sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky“[6]. Žurnalistická výnimka, ktorú definoval Súdny dvor, sa tak vzťahuje na široké spektrum „autorov“, publikujúcich svoje myšlienky na platformách Facebook, LinkedIn, Instagram či práve zmienený Youtube. Teda na celé spektrum tzv. sociálnych sietí, pôsobiacich výlučne v online prostredí.
Súdny dvor EÚ v bode 57 zmieneného rozsudku doslova uviedol, že v danom prípade „treba zohľadniť vývoj a nárast komunikačných prostriedkov a prostriedkov rozširovania informácií. Súdny dvor EÚ tiež poukázal na absenciu typového významu nosiča informácií keď uviedol, že „nosič, prostredníctvom ktorého sú údaje prenášané, klasický, ako je papier alebo rádiové vlny, alebo elektronický, ako je internet, nie je pre posúdenie, či ide o činnosť „výlučne na účely žurnalistiky“, rozhodujúci.“ Preto aj táto skutočnosť by mala determinovať smer, ktorým sa bude judikatúra a právna úprava práva na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie na národnej úrovni uberať.
Status quo tlačoviny v národnej legislatíve
Aj napriek skutočnosti, že význam online spravodajstva každým rokom narastá a v súčasnosti je jeho dosah v porovnaní s printovými médiami takmer štvornásobný[7], z gramatického výkladu Tlačového zákona[8] pomerne jednoznačne vyplýva, že právo dotknutej osoby požadovať zverejnenie
- opravy nepravdivých skutkových tvrdení,
- odpovede voči nepravdivým alebo pravdu skresľujúcim tvrdeniam, alebo
- dodatočného oznámenia o výsledku konania pred orgánom verejnej moci,
sa môže okrem tlačovej agentúry zákonným spôsobom uplatniť len voči redakciám printových médií, vydávajúcim tlačoviny.
V právnom poriadku Slovenskej republiky aj v súčasnosti absentuje explicitná právna regulácia online médií, a to aj vtedy, keď denníky publikujú tie isté články súčasne tak v periodickej tlači, ako aj na svojej webstránke. Teda na internete. A tak osoby, ktoré sa stanú predmetom správ, sa môžu domáhať svojho práva na odpoveď, opravu či dodatočné oznámenie voči faktom publikovaným o svojej osobe v tlačovine, avšak uplatniť tieto práva voči tým istým sporným faktom zverejneným v online prostredí, už paradoxne nemôžu. A to ani vtedy, keď ich publikuje jeden a ten istý vydavateľ, redakcia či novinár.
Aké sú možnosti právnej ochrany dotknutých osôb podľa Tlačového zákona v kontexte jeho vecnej pôsobnosti?
Právo na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie nemožno uplatniť voči akémukoľvek tvrdeniu, ktoré bolo zverejnené o konkrétnej osobe. Podľa Tlačového zákona ho možno aplikovať len tam, kde bolo zasiahnuté do osobnostných práv osoby prostredníctvom periodickej tlače vydávanej na území Slovenskej republiky, alebo prostredníctvom agentúrneho spravodajstva.
Tlačový zákon definuje periodickú tlač ako noviny, časopisy alebo inú tlač, ktorá je vydávaná pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, a to najmenej dvakrát v kalendárnom roku. Tlačovina vydávaná v nižšej periodicite tak nebude spadať pod vecnú pôsobnosť Tlačového zákona.
Pod agentúrne spravodajstvo spadá súbor informácií šírený tlačovou agentúrou, ktorou sa rozumie osoba vyhľadávajúca a spracúvajúca „informácie s cieľom sprostredkovať ich odplatne v agentúrnom spravodajstve verejnosti“.
Z negatívneho vymedzenia vecnej pôsobnosti Tlačového zákona možno odvodiť, že tento sa nevzťahuje na „periodickú tlač určenú výlučne na úradné, služobné alebo prevádzkové účely či inú vnútornú potrebu osoby, ak nie je distribuovaná verejnosti“, ani na „periodickú tlač osoby určenú výlučne na jej vlastnú propagáciu“. Odvolávajúc sa na dôvodovú správu môžeme v prvom prípade hovoriť napríklad o podnikových novinách, ktorých distribúciu limituje uzavretý okruh zamestnancov (tzn. nie sú distribuované verejnosti), pričom druhý prípad (vlastná propagácia) sa môže týkať reklamného periodika vydávaného obchodným reťazcom za účelom reklamy svojich produktov.
Z vyššie uvedeného možno odvodiť jednoznačný záver, že vecná pôsobnosť Tlačového zákona je úzko spätá s tlačovinou, ktorá svojím charakterom napĺňa definičné znaky periodickej tlače, avšak nijakým spôsobom nereguluje spravodajstvo v prostredí internetu a už vôbec nedefinuje možnosti právnej ochrany osôb, ktoré sú často proti svojej vôli predmetom spravodajstva v online prostredí.
Predmet práva na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie podľa Tlačového zákona
Predmetom práva na opravu je nepravdivé skutkové tvrdenie o fyzickej alebo právnickej osobe, na základe ktorého možno túto osobu presne určiť a ktoré je zverejnené v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve. Dotknutá osoba má právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne. Nie je pri tom rozhodujúce, či sa nepravdivé skutkové tvrdenie dotýka aj cti fyzickej osoby alebo dobrej povesti právnickej osoby, prípadne či má na ne negatívny dopad. Účelom práva na opravu je zabezpečiť, aby bola verejnosti distribuovaná informácia, že predchádzajúce skutkové tvrdenie o dotknutej osobe bolo nepravdivé. Inými slovami povedané, účelom je informovať o tom, aká je pravda.
„Právo na opravu má slúžiť na opravu exaktne vyjadriteľných alebo aspoň preukázateľných tvrdení a nie je možné prostredníctvom neho „opravovať“ názory, podozrenia či dohady autora.“[9]
Predmetom práva na odpoveď podľa Tlačového zákona je vytvorenie právneho rámca, ktorý poskytne fyzickej aj právnickej osobe možnosť domáhať sa bezplatného uverejnenia odpovede proti skutkovým tvrdeniam, ktoré zasahujú do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu a dobrej povesti právnickej osoby. Právo na odpoveď smeruje voči skutkovým tvrdeniam, zverejneným v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, ktoré sú zároveň nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa informácia o dotknutej osobe zverejnená v tlačovine poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí.
„Cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania princípu “rovnosti zbraní” na poli slobody prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút práva na odpoveď v súlade so zásadou “audiatur et altera pars” (“nech je vypočutá aj druhá strana”) zárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti.“[10]
Právo na dodatočné oznámenie je inštitútom, ktorý dáva dotknutým osobám právo žiadať uverejnenie dodatočnej informácie o výsledku právoplatne skončeného konania pred orgánom verejnej moci. Toto právo má tak fyzická, ako aj právnická osoba a môže ho uplatniť bez ohľadu na výsledok predmetného konania. Konaním pred orgánom verejnej moci rozumieme konanie trestné, občianskoprávne, správne aj priestupkové.
Ústavný rámec práva na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie
Podľa čl. 12 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Už táto skutočnosť by mala byť sama osebe garantom, že demokratický právny štát poskytne dotknutým subjektom prostriedky účinnej ochrany všade, kde k zásahu do ich práv a slobôd dochádza. A to vrátane internetu. Z pohľadu zásahu do základných práv a slobôd dotknutých osôb totiž nie je podstatné, prostredníctvom ktorého média bude do ich práv garantovaných článkom 19 a 26 Ústavy SR[11] zasiahnuté. Podstatné je, že, resp. či, k zásahu do práva na informačné sebaurčenie dotknutej osoby došlo.
Z pohľadu práva na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie možno za prelomové rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky označiť jeho nedávny nález[12]. Sťažovateľom bol primár psychiatrickej kliniky a zároveň súdny znalec. Internetový denník Novinky.cz o ňom publikoval článok s názvom „Soud řeší šlendriánství psychiatra, může mu sebrat razítko znalce“. Krajský súd v Plzni naozaj konanie vo veci podozrenia zo spáchania priestupku proti riadnemu vykonávaniu znaleckej činnosti voči lekárovi viedol, avšak toto sa skončilo jeho zastavením, pretože, ako konštatoval súd, „skutok, pre ktorý bolo konanie vedené, sa nestal“.
Málokoho prekvapí, že internetový denník sa už do publikovania informácie o výsledku súdneho konania nehrnul, a preto sa zverejnenia dodatočného oznámenia o jeho výsledku lekár a súdny znalec v jednej osobe domáhal súdnou cestou. Okrem dodatočného oznámenia vydavateľ internetového spravodajstva odmietol zverejniť aj sťažovateľovu žiadosť o odpoveď, obsahom ktorej bola korekcia a vyvrátenie nepravdivých skutkových tvrdení o jeho osobe.
Obvodný súd Praha 2, následne Mestský súd v Prahe, ako aj Najvyšší súd Českej republiky zhodne dospeli k rovnakému právnemu záveru, že Tlačový zákon ČR[13] sa rovnako ako Tlačový zákon SR vzťahuje výlučne na periodickú tlač, ktorou internetový portál Novinky.cz nie je, a preto v danom prípade nie je možné požadovať zverejnenie dodatočného oznámenia o výsledku konania pred orgánom verejnej moci.
Ústavný súd ČR však v uvedenom náleze upriamil pozornosť (nie len) odbornej verejnosti na význam ochrannej funkcie právneho štátu, ktorá má a musí garantovať ochranu základných práv a slobôd osôb súkromného práva. Táto ochranná funkcia štátu sa prejavuje nielen výkonom súdnictva a garantovaním nezávislého postavenia sústavy všeobecných súdov od ostatných zložiek štátnej moci, ale tiež výkonom funkcie zákonodarnej. „Podľa nej má štát povinnosť zaistiť naplnenie jeho záväzku podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy[14] in fine, teda záväzku ochrany práv a slobôd osôb súkromného práva“[15] a ich garanciu a právnu vymožiteľnosť následne zaisťovať prostredníctvom činnosti orgánov moci výkonnej a súdnej.
Ústavný súd ČR preto v posudzovanej veci hodnotil, do akej miery a či vôbec bola v uvedenom prípade ochranná funkcia štátu naplnená a či štát prostredníctvom výkonu súdnej moci zabezpečil ochranu osôb súkromného práva v rozsahu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy ČR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd[16].
Ústavný súd ČR dospel k záveru, že ochranná funkcia štátu v posudzovanom prípade naplnená nebola.
Súd uviedol, že dotknuté osoby musia mať zákonnú možnosť vymedziť sa voči jednotlivým médiám takým spôsobom, ktorý zaručí ochranu ich základných práv a slobôd, reprezentovaných právom na dôstojnosť, česť, dobré meno alebo povesť, čo v tomto prípade naplnené nebolo. Ak by súdy nezabezpečili, aby pôvodca zásahu do práv žiadosti o odpoveď vyhovel, „bol by nositeľ týchto práv degradovaný na obyčajný predmet verejnej diskusie.“[17]
Ústavný súd ČR tiež celkom logicky poukázal na narastajúci význam internetu ako aj spravodajstva publikovaného v jeho rozhraní, kedy práve týmto typom spravodajstva môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd osôb omnoho závažnejším spôsobom, ako je to v prípade printových médií. Rozhodujúcu úlohu pritom zohráva neobmedzená dostupnosť internetu a jeho dosah, ktorý nie je limitovaný počtom výtlačkov printového periodika, ani vymedzením konkrétneho územia, na ktorom sú jeho výtlačky rozširované. Podľa Ústavného súdu ČR: „predstava, že v tejto situácii by štát postupoval tak striktne formálnym spôsobom, že by zatváral oči pred možnosťou dehonestovať niekoho v internetovom spravodajstve bez možnosti postihu, pretože sa tak nedialo prostredníctvom tlačoviny či rozhlasového alebo televízneho programu, z hľadiska funkcie Ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, nemôže obstáť.“[18]
Ústavný súd ČR považoval za neprijateľné, aby mediálne právo poskytovalo dotknutým subjektom právnu ochranu pred zásahom do ich práv prostredníctvom periodickej tlače, rozhlasu či televízie, a v iných, porovnateľných prípadoch, kde k zásahu dochádza prostredníctvom internetu, túto ochranu neposkytovalo. „Na máloktoré médium je totiž možné vztiahnuť charakteristiku slobody prejavu a informačnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 Listiny[19] „bez ohľadu na hranice“ (a to akékoľvek) práve tak, ako na internet.“
Záver Ústavného súdu ČR bol preto jednoznačný. „To, že v právnom poriadku nie je obsiahnutá všeobecná úprava mediálneho práva vrátane problematiky právnych vzťahov vznikajúcich v súvislosti so spravodajstvom na internete ešte neznamená, že nemožno na základe celého právneho poriadku skonštruovať (nie tvoriť) právne normy, ktoré majú všeobecný charakter a na ktorých základe potom možno problémy regulácie médií riešiť. Na takomto základe je potom možné zaplniť medzeru existujúcu v mediálnom práve ako komplexnom odvetví právneho poriadku z hľadiska ochrany základných práv a slobôd zaručených v čl. 10 a 17 Listiny. Ak doteraz neexistuje v mediálnom práve výslovná konkrétna úprava chrániaca tieto práva a slobody v prostredí internetu, možno analogicky využiť právne inštitúy, ktoré majú všeobecný charakter, nie sú viazané výlučne na určitý typ informačného média a sú spôsobilé takúto ochranu poskytnúť.“[20]
Ústavný súd zároveň poskytol dotknutým osobám určité vodidlo, ako by mali, resp. mohli v obdobných prípadoch postupovať. Podľa ústavného súdu sú internet a tlač z hľadiska mediálneho práva odlišné, len pokiaľ ide o ich dosah, registráciu či spôsob šírenia informácií. Naopak, v oblasti ochrany základných práv a slobôd majú spoločné to, že môžu byť nositeľmi skutkových tvrdení, ktoré poškodzujú dôstojnosť, česť, dobré meno či povesť dotknutej osoby. Teda práva, ktoré sú jej ústavou garantované. A preto, hoci Tlačový zákon upravuje práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a prostriedky obrany dotknutým osobám priznáva len proti tlačovine (a agentúrnemu spravodajstvu), možno tieto prostriedky ochrany použiť analogicky aj v prostredí internetu. Zvlášť v prípadoch, keď ten istý vydavateľ periodickej tlače publikuje spravodajstvo aj online. Ústavný súd doslova uviedol: „Hoci predmetné ustanovenia (pozn. tlačového zákona ČR) hovoria výslovne o periodickej tlači (v zmysle tlačového zákona), nemožno opomenúť, že v danom prípade táto tlačovina má svoju internetovú mutáciu. Podľa Ústavného súdu je potrebné vztiahnuť uvedené povinnosti per analogiam aj na ňu; nejde pritom o vytváranie nových povinnosti, ale len o modifikáciu povinností existujúcich pre pomery uvedenej internetovej mutácie periodickej tlače pri zabezpečení ochrany základných práv a slobôd. Ustanovenia § 10 a 11 tlačového zákona sa použije primerane a to tak, aby povinnosť uložená prípadným súdnym rozhodnutím reflektovala špecifiká tzv. nových médií.“[21]
Záver:
Záverom by sme možno trochu netradične radi nazreli späť do minulosti. Pretože práva osôb, ktorým sme sa venovali, majú svoj historický základ už v roku 1933, kedy právo na opravu našlo svoju legálnu definíciu v zákone č. 126/1933 Zb. ktorým sa menia a dopĺňajú tlačové zákony[22]. K súčasnému vymedzeniu tohto práva mala ešte bližšie jeho legálna definícia obsiahnutá v zákone č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch[23]. Právo na opravu sa tak stalo právom, ktoré je v slovenskom právnom poriadku etablované už dlhodobo.
O to nepochopiteľnejšie vyznieva až hysterický výstup niektorých spravodajských médií vždy, keď na verejnosť prenikne čo i len úvaha zákonodarcu tieto práva upraviť, novelizovať a prispôsobiť súčasnej dobe. Napríklad aj smerom k prostrediu internetu.
Je načase uvedomiť si a akceptovať skutočnosť, že pri kolízii dvoch ústavných práv (ochrana osobnosti vs. sloboda tlače) nie je možné bez vykonania náležitého testu proporcionality určiť, ktoré právo má prednosť, resp. či zásah do jedného z nich je legitímny a proporcionálny.
Veríme, že príde čas, keď si aj žurnalistická obec uvedomí, že všetky tri práva, ktorým sme sa venovali v tomto článku, ako aj prípadné snahy zákonodarcu o ich modifikáciu smerom k prispôsobeniu sa tejto (online) dobe, nie sú cestou k znižovaniu kvality demokracie, ale naopak, ústavne konformným spôsobom vyvažujú základné práva a slobody subjektov súkromného práva smerom k ochrane osobnosti, ktorá, ako potvrdil aj Ústavný súd ČR vo svojom vyššie citovanom náleze, si túto ochranu zaslúži a je tak namieste venovať jej náležitú pozornosť.
Sme toho názoru, že nie je možné prijať iný záver ako ten, že každé médium ako nositeľ informácií je bez ohľadu na jeho formu, spôsobilé negatívnym spôsobom zasiahnuť do základných práv a slobôd dotknutých osôb a poškodiť ich dobré meno, povesť, česť a dôstojnosť. A je (alebo by malo byť) primárnym záujmom každého demokratického právneho štátu, ako garanta základných práv a slobôd, poskytnúť dotknutým subjektom ochranu pred neoprávneným zásahom do ich práv, ako aj možnosť adekvátnej obrany.
[1] Príkladom je členstvo v Slovenskom syndikáte novinárov. Podľa článku III stanov SSN, sa členom SSN môžu stať všetky fyzické osoby „hlásiace sa k zásadám slobody a demokracie“ … „tvorivo sa podieľajúce na tvorbe žurnalistických celkov a prejavov vo všetkých druhoch masových médií, ak väčšia časť ich príjmov pochádza z tejto činnosti.“ Členom sa môžu stať aj pedagógovia, vedeckovýskumní pracovníci a študenti žurnalistiky. Mimoriadne členstvo je určené pre majiteľov a spolumajiteľom médií ako aj pre publicistov, ktorí majú iné ako novinárske zamestnanie.
[2] Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.02.2019 vo veci C-345/17 (ďalej aj „Rozsudok C-345/17“)
[3] Ako vyplýva z zdôvodnenia č. 37 smernice 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov: „spracovanie osobných údajov na účely žurnalistiky alebo na účely literárneho alebo umeleckého stvárnenia, najmä v audiovizuálnej oblasti, by malo oprávňovať k výnimkám z požiadaviek vyplývajúcich z určitých nariadení tejto smernice do tej miery, ako je to nutné pre zladenie základných práv jednotlivcov so slobodou informácií a najmä s právom získavať a odovzdávať informácie, ako to zaručuje najmä článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; keďže členské štáty by preto mali stanoviť výnimky a odchýlky nutné pre rovnováhu medzi základnými právami, pokiaľ ide o všeobecné opatrenia k zákonnosti spracovania údajov, opatrenia na prenos údajov do tretích krajín a kompetenciu dozorného úradu.“ Treba uviesť, že obdobné ustanovenie môžeme nájsť aj v recitáli č. 153 nariadenia GDPR.
[4] Bod 56 Rozsudoku C-345/17
[5] Bod 55 Rozsudoku C-345/17
[6] Bod 69 Rozsudoku C-345/17
[7] Z vykonaného prieskumu agentúry Reuters Institute, výsledky ktorého boli publikované v Digital News Report 2020, str. 81, vyplýva, že spravodajské informácie ľudia najčastejšie vyhľadávajú v online priestore (79 %), za ním nasleduje televízia (76 %), sociálne siete (54 %) a až na poslednom mieste sú printové médiá (22 %).
Dostupné z: https://reutersinstitute.politics.ox.ac.uk/sites/default/files/2020-06/DNR_2020_FINAL.pdf
[8] Zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)
[9] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.02.2019, sp. zn II. ÚS 59/2018
[10] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.01.2017, sp. zn. III. ÚS 350/2014
[11] Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. – Ústava Slovenskej republiky
[12] Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 23.06.2020, sp. zn. IV.ÚS 2257/18 (ďalej aj „Nález ÚS ČR sp. zn. 2257/18“).
[13] Zákon č. 46/2000 Sb. o právech a povinnostech při vydávaní periodického tisku a o změně nekterých dalších zákonů (tiskový zákon)
[14] Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavného zákona č. 1/1993 – Ústava Českej republiky, je Česká republika „zvrchovaný, jednotný a demokratický právny štát založený na úcte k právam a slobodám človeka a občana“.
[15] Bod 33 Nálezu ÚS ČR sp. zn. 2257/18
[16] „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“
[17] Bod 40 Nálezu ÚS ČR sp. zn. 2257/18
[18] Bod 54 Nálezu ÚS ČR sp. zn. 2257/18
[19] Článok 26 ods. 2 Ústavy SR
[20] Právne inštitúty, ktoré majú všeobecný charakter, ústavný súd bližšie nešpecifikoval. Za všeobecný inštitút možno podľa nášho názoru považovať napríklad príslušnú občianskoprávnu žalobu na ochranu osobnosti alebo dobrej povesti osoby. V takom prípad je však obligatórnym predpokladom úspechu podanej žaloby predchádzajúce porušenie právnej povinnosti, resp. neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Naopak, Tlačový zákon takúto požiadavku explicitne nestanovuje. Napríklad uplatnenie práva na dodatočné oznámenie je viazané výlučne na skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci voči konkrétnej osobe. Táto môže svoje právo uplatniť bez rozdielu, či sa konanie skončí v prospech alebo neprospech dotknutej osoby, alebo či informáciu o prebiehajúcom konaní je, alebo nie je pravdivá.
[21] Bod 56 Nálezu ÚS ČR sp. zn. 2257/18
[22] Tento zákon v § 11 až 17 upravoval podmienky tlačovej opravy, o ktorú mohol žiadať každý, koho sa akýmkoľvek spôsobom dotýkala správa zverejnená v periodickej tlači. Vydavateľ tlače mal povinnosť zverejniť opravu zdarma a to až v rozsahu dvojnásobku pôvodnej (opravovanej) správy, pričom sa v nej mohli uviesť len tie skutočnosti, ktoré opravujú alebo vyvracajú skutočnosti uvedené v pôvodnej správe. Povinnosť zverejniť opravu mal vydavateľ do troch dní od doručenia žiadosti, alebo do najbližšieho vydania periodickej tlačoviny. Oprava musela byť zverejnená bez zmeny tak, ako bola doručená redakcii.
[23] Podľa § 19 uvedeného zákona sa mohol opravy domáhať ten, o kom bol v hromadnom informačnom prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýkal (i) cti občana, (ii) dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie, alebo (iii) činnosti štátneho orgánu. Tieto osoby mohli požadovať bezplatné zverejnenie opravy do dvoch mesiacov od zverejnenia namietanej skutočnosti, pričom boli povinné navrhnúť jej znenie. Šéfredaktor tlačoviny bol povinný opravu zverejniť, avšak jej konečné znenie určoval on. Zákon len stanovil podmienku znenie opravy a spôsob jej zverejnenia vopred prerokovať so žiadateľom o opravu. K oprave muselo dôjsť do ôsmich dní od podania žiadosti o opravu, alebo v najbližšom čísle periodickej tlačoviny pripravovanom po podaní žiadosti.
