Dňa 06.08.2024 bol v Zbierke zákonov pod č. 215/2024 Z.z. zverejnený Nález PL. ÚS 3/2024. Tým došlo k nadobudnutiu účinnosti zákona č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Novela trestného zákona je na rozdiel od ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov iných právnych odvetví majúcich novelizačný efekt signifikantná najmä vplyvom na prebiehajúce trestné konania, keď vo svetle jej účinnosti ukladá orgánom činným v trestnom konaní starostlivo posudzovať, aký dopad má na obvineného. V závislosti od toho následne vyžaduje jej priamu aplikáciu alebo naopak jej nezohľadnenie.
V sérii našich článkov Vám budeme postupne prinášať odpovede na to, ako spomínaná novela ovplyvňuje najdôležitejšie prvky trestného konania, akým sú napr. posudzovanie trestnosti či výkon samotného trestu.
- Časť – Zmena zákona
Prvou kľúčovou oblasťou dopadu novely je vplyv na trestnosť činu a trest samotný. Ide o inštitúty nachádzajúce sa v tretej hlave Trestného zákona určujúce podmienky, v dôsledku ktorých dochádza vplyvom neskorších právnych skutočností k zániku trestnosti. Prvým aplikačným predpokladom teda je, aby skutok mal trestnoprávny rozmer.
V ustanovení § 84 Trestného zákona[1] je situovaný inštitút zániku trestnosti činu vplyvom zmeny zákona. Znamená, že v prípade, ak neskorší zákon ustanoví, že čin pôvodne trestný, teda taký, ktorý spĺňa obligatórne znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, nie je trestným, trestnosť ex lege zaniká.
Toto ustanovenie možno považovať za lex specialis k ustanoveniu § 2 ods. 1 Trestného zákona [2], ktoré je v spojení s čl. 50 ods. 6 Ústavy SR ako lex generalis základným „pilierom“ pri posudzovaní aplikačnej spôsobilosti neskoršej právnej úpravy. Obe spomenuté ustanovenia resp. článok ústavy sú ústavou aprobovanými výnimkami zo zásady zákazu spätnej účinnosti neskoršej právnej úpravy. Primárne totiž platí, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase spáchania činu. Teda na obvineného sa pri trestnom stíhaní aplikujú ustanovenia skoršieho zákona. V prípade, ak dôjde po začatí trestného stíhania k zmene zákona, ktorý posudzuje trestnosť činu, jediným aplikačným kritériom je v danom prípade iba a jedine to, či je pre osobu obvineného resp. obžalovaného priaznivejší.
Za priaznivejší z viacerých zákonov platných v čase od spáchania trestného činu do vynesenia rozsudku treba považovať ten zákon, ktorý pri použití súhrnu všetkých jeho ustanovení vzťahujúcich sa na súdený trestný čin poskytuje miernejší výsledok pre obvineného. To je prípad, keď pri úvahe uloženia trestu odňatia slobody má význam horná a dolná hranica trestu odňatia slobody alebo úplná beztrestnosť. Porovnaním zákonných trestných sadzieb bude priaznivejšie také právne posúdenie, ktoré má nižšiu hornú aj dolnú hranicu alebo aspoň nižšiu hornú hranicu alebo umožňuje uložiť iný, miernejší druh trestu, ktorý pôvodné ustanovenie neupravovalo, prípadne úplnú beztrestnosť.[3]
Skorší alebo nový zákon sa musí použiť ako celok, pretože nie je rozhodujúce len číre porovnanie trestných sadzieb, ale aj porovnanie trestov, ktorých uloženie by páchateľovi hrozilo[4]. Identicky sa vyjadril aj Ústavný súd SR v ods. 417 Nálezu PL. ÚS 3/2024, keď pri neústavnosti prechodných ustanovení týkajúcich sa premlčania trestného stíhania uviedol: „Jednotlivé čiastkové aspekty posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa totiž nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom ustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a ktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska výslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného zákona v jeho konkrétne účinnom znení.“
Ak je odpoveď na otázku priaznivosti kladná, orgány činné v trestnom konaní sú povinné aplikovať neskorší právny predpis. V opačnom prípade je aplikácia neskoršieho právneho predpisu vylúčená.
Pri zmene zákona spôsobujúcom zánik trestnosti tak možno stručne zhrnúť, že predpoklady na jeho aplikáciu si vyžadujú, aby neskorší právny predpis (v našom prípade novela Trestného zákona) zbavoval skutok majúci pôvodne trestnoprávny aspekt tejto trestnosti. V prípade aktuálne účinnej novely Trestného zákona pôjde nezriedka o prípady skutkov, majúcich ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu majetkový aspekt. Najčastejšie sa ním myslí spôsobenie škody, získanie majetkového prospechu alebo spáchania činu v určitom rozsahu alebo hodnotu veci[5]. Všetky spomenuté aspekty sa budú posudzovať podľa totožného ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona, určujúceho výšku škody alebo iného majetkového dopadu.
V ktorých prípadoch teda novela Trestného zákona privodí zánik trestnosti? Zjednodušene možno konštatovať, že pôjde o všetky prípady, kedy neskoršia právna úprava zvýši zákonom stanovenú – obligatórnu hranicu kvalifikačného znaku v takej miere, že skutok, ktorý mal doposiaľ znak trestnosti ju nenapĺňa.
Uvedené si možno uviesť napr. na trestnom čine krádeže, spáchanom pred 6.8.2024. V prípade, ak skutkom, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, bola spôsobená malá škoda vo výške 500 €, čomu zodpovedala vtedajšia právna kvalifikácia § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, trestnosť činu aplikáciou neskoršej právnej úpravy zaniká, pretože táto právna úprava je pre obvineného v dôsledku nedosiahnutia malej škody priaznivejšia[6]. V takom prípade, pokiaľ by skutok mohol byť priestupkom alebo iným správnym deliktom[7] je v závislosti od štádia trestného konania policajt resp. prokurátor[8] povinný vec postúpiť inému orgánu.
K úplnosti možno uviesť, že v prípade, ak by neskoršia právna úprava bola síce pre obvineného priaznivejšia, avšak obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu by po jej aplikácii bol stále naplnený, hoc len v minimálnej výške, uvedeným nedôjde k zániku trestnosti zmenou zákona, ale k miernejšiemu posúdeniu trestnosti činu.
Uvedené si možno uviesť napr. na trestnom čine krádeže, spáchanom pred 6.8.2024, ktorým bola spôsobená škoda vo výške 5000 €, čomu zodpovedala vtedajšia právna kvalifikácia § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Neskoršia právna úprava zvýšila hranicu väčšej škody z 2660 € na 20000 €, v dôsledku čoho skutok nebude napĺňať definíciu krádeže so spôsobením väčšej škody ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ale iba krádeže so spôsobením malej škody podľa ods. 1 písm. a) Trestného zákona. S touto zmenou je zároveň spojená aj nižšia trestná sadzba (až na 2 roky namiesto 6 mesiacov až 3 roky), čo síce možno považovať za priaznivejšie pre obvineného, avšak stále mu zakladajúce trestnosť skutku. V tomto prípade tak namiesto postúpenia veci bude povinný policajt podľa § 206 ods. 6 Trestného poriadku[9] resp. prokurátor podľa § 234 ods. 2 Trestného poriadku[10] vyrozumieť obvineného resp. obžalovaného o inej právnej kvalifikácii.
Zánik trestnosti zmenou zákona patrí medzi ústavné výnimky zákazu retroaktivity a jeho aplikácia je možná výlučne vtedy, pokiaľ je to pre obvineného priaznivejšie. Posudzovanie priaznivosti neskoršej právnej úpravy sa možno javí byť mechanickým procesom, avšak opak je pravdou. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné vykonať starostlivú komparáciu rôznych časových účinností totožného právneho predpisu a zohľadniť priaznivosť neskoršej úpravy nie iba v jednotlivých častiach, ale naopak, ako celku. To znamená nielen posudzovanie výšky majetkového dosahu skutku, výšky trestných sadzieb, ale napr. aj premlčacích dôb. Až týmto postupom môžu prijať záver o tom, či neskorší právny predpis je pre obvineného priaznivejší a aplikovať ho na dané trestné konanie.
[1] Trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.
[2] Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
[3] Trestný zákon Veľký komentár, spracovaný autorským kolektívom pod vedením prof. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., Eurokódex, s.r.o., 2013.
[4] porovnaj R 44/1970–III, R 11/1991
[5] Viď § 125 ods. 1, in fine Trestného zákona – tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.
[6] Podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona sa škodou malou rozumie škoda prevyšujúca sumu 700 eur.
[7] Podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom alebo iným správnym deliktom alebo by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní.
[8] Podľa § 214 ods. 2 Trestného poriadku policajt postúpi vec inému orgánu, iba ak vo veci nebolo vznesené obvinenie.
[9] Ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom alebo aj ďalším trestným činom, ako bol v uznesení o vznesení obvinenia právne kvalifikovaný, policajt obvineného na túto okolnosť písomne upozorní; upozornenie môže uviesť aj v zápisnici. Rovnopis upozornenia alebo zápisnice doručí do 48 hodín prokurátorovi.
[10] Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný trestný čin, než ako ho posudzoval policajt, upozorní na to pred podaním obžaloby obvineného, obhajcu a poškodeného a zistí, či so zreteľom na zamýšľanú zmenu navrhujú doplniť vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie.
