Pred niekoľkými dňami sa Súdny dvor EÚ vyjadril k otázke možnej nekalej podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere zabezpečenom nehnuteľnosťou slúžiacou ako rodinné obydlie. Súdny dvor vo veci C-598/21 posudzoval predovšetkým ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka SR (ďalej ako „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), podľa ktorých pri predčasnej splatnosti sa nezohľadňuje proporcionalita tohto úkonu, najmä závažnosť porušenia povinnosti spotrebiteľov v pomere k výške úveru a dobe jeho splácania.
Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka môže veriteľ v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere splácanom v splátkach požiadať o zaplatenie celého úveru v súlade s § 565 tohto zákonníka, ak sa na tom dohodli zmluvné strany. Veriteľ si môže uplatniť toto právo najskôr tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky a po upovedomení spotrebiteľa minimálne pätnásť dní vopred.
Následne je možný postup podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v zmysle ktorého možno za podmienok uvedených v § 63 ods. 3 a 4 vykonať exekúcie predajom nehnuteľnosti a to už pri pohľadávke prevyšujúcej 2000,- Eur, alebo postup podľa § 16 a nasl. zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.
Súdny dvor sa v prvom rade musel vysporiadať s otázkou, či klauzula o predčasnom splatení úveru definovaná v zmluve o úvere tak, ako ju upravuje Občiansky zákonník, spadá do režimu Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj ako „Smernica 93/13“) a teda, či možno túto podmienku posúdiť ako nekalú. Totiž podľa čl. 1 ods. 2 tejto smernice, „zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia … nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“.
Pri posudzovaní podmienky „záväznosti“ § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka však Súdny dvor dospel k záveru, že táto podmienka nie je splnená, nakoľko ide o ustanovenie, ktoré nemá kogentnú povahu a podľa § 54 ods. 1 OZ sa od neho možno odchýliť v prospech spotrebiteľa (body 69-71 Rozsudku).
Súdny dvor následne uviedol, že slovenské vnútroštátne súdy musia posudzovať aj proporcionalitu zmluvnej klauzuly priznávajúcej veriteľovi právo požadovať splatenie celej dlžnej sumy, čo znamená, že musia zohľadniť najmä závažnosť nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, akými sú výška nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a k dĺžke trvania zmluvy.
V posudzovanom prípade tak súdy budú musieť vykonať test proporcionality posúdením nasledovných skutočností:
- išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere so Všeobecnou úverovou bankou a.s.
- splatnosť úveru bola dohodnutá na 20 rokov
- banka si uplatnila klauzulu o predčasnom splatení menej ako po roku trvania zmluvy
- neuhradené splátky predstavovali sumu 1106,50 Eur
- hodnota rodinného domu, ktorý je predmetom dobrovoľnej dražby je najmenej tridsaťkrát vyššia ako suma, pre ktorú VÚB vyhlásila predčasnú splatnosť úveru a pristúpila k výkonu záložného práva.
V kontexte tohto rozhodnutia Súdneho dvora by tak vnútroštátne súdy mali vždy individuálne posudzovať legitimitu zmluvnej podmienky o predčasnom splatení celého úveru, a to prostredníctvom vykonaného testu proporcionality. Škoda len, že Súdny dvor neposkytol veriteľom konkrétnejšie vodítka ako pred uplatnením tejto zmluvnej klauzuly postupovať, napríklad stanovením konkrétnejších kritérií, kedy ešte je možné zmluvnú podmienky považovať za prijateľnú a kedy naopak, za nekalú.
