Stretávate sa v rámci daňových kontrol s názorom správnych orgánov, že stavebný denník by bolo možné považovať za dôkaz preukazujúci skutočné dodanie stavebných prác Vami deklarovaným dodávateľom len v prípade, ak by tento obsahoval mená konkrétnych osôb vykonávajúcich stavebné práce ? Je táto úvaha správcu dane, ktorá častokrát býva potvrdená aj Finančným riaditeľstvom SR (ďalej ako „FRSR“) a dokonca posvätená aj správnym súdom, svojvoľná a v rozpore so zákonom? Dochádza v tomto smere k nezákonnému rozširovaniu a prenášaniu dôkazného bremena na daňový subjekt?
Na uvedené otázky dávame odpovede v našom príspevku a to v kontexte nedávneho prípadu, v ktorom sa nám úspešne podarilo presadiť práva klienta a konajúci kasačný súd uznal ako dôvodnú našu námietku nesprávneho vyhodnotenia stavebného denníka vo vzťahu k preukázaniu nami tvrdených skutočností a s tým súvisiacu otázku unesenia dôkazného bremena, nakoľko vyhodnotenie stavebného denníka a dôkazné bremeno vo vzťahu k oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH spolu úzko súvisia.
Spornosť výpovednej hodnoty stavebného denníka vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi rekonštrukčných/stavebných prác:
V danej veci správca dane a rovnako aj FRSR, napriek splneniu všetkých zákonných náležitostí stavebného denníka, konštatovali, že tento nemá výpovednú hodnotu (v dôsledku neuvedenia mien zamestnancov, ktorých by bolo možné vypočuť) na účely preukázania vzniku práva na odpočítanie dane a v záujme preukázania tvrdených skutočností mal obsahovať aj údaje nad rámec zákonného rozsahu.
Pred správnym súdom sme namietali, že hodnotenie stavebného denníka FRSR/správcom dane nebolo možné považovať za správne, keďže žiadny právny predpis neukladá povinnosť, aby stavebný denník obsahoval mená zamestnancov. Apelovali sme pred správnym súdom, že stavebný denník predstavuje dôkaz – bez výslovnej požiadavky údajov o zamestnancoch v stavebnom denníku – pri obhájení práv daňového subjektu na odpočítanie dane s poukazom na judikát Najvyššieho súdu SR (R 38/2017), v zmysle ktorého je potrebné na stavebný denník vzhliadať ako na dôkaz preukazujúci hodnovernosť vykonania stavebných prác dodávateľom daňového subjektu, keďže stavebný denník ako zákonná dokumentácia o stavebných činnostiach obsahovala všetky náležitosti požadované zákonom.
„Posvätenie“ názoru orgánov verejnej správy aj zo strany správneho súdu:
Správny súd sa žiaľ stotožnil s konštatáciou FRSR/správcu dane, že stavebný denník by bolo možné považovať za dôkaz preukazujúci skutočné dodanie stavebných prác daňovým subjektom deklarovaným dodávateľom len v prípade, ak by tento obsahoval mená konkrétnych osôb vykonávajúcich stavebné práce.
Správny súd sa nami vznesenou námietkou nezaoberal s odôvodnením, že predstavuje len naše subjektívne dojmy.
Právne úvahy správneho súdu (aj FRSR/správcu dane) označil kasačný súd za svojvoľné a nemajúce oporu v zákone:
Keďže sme sa nedomohli práva na správnom súde, obrátili sme sa v súdenej veci na kasačný súd, ktorý nám dal v súdenej veci za pravdu a uviedol, že správny súd svojím výkladom v súdenej veci v podstate negoval závery vyslovené najvyšším súdom v judikáte R 38/2017, na ktorý sme poukazovali v rámci našej obrany. Kasačný súd zdôraznil, že „ argumentácia krajského súdu sa nezamerala na akékoľvek spochybnenie obsahu stavebného denníka v dôsledku zistených rozporov v priebehu daňovej kontroly. Práve naopak, v priebehu daňovej kontroly a následného vyhodnocovania stavebného denníka nevyvstala žiadna otázka ohľadom jeho autenticity alebo správnosti tam uvedených údajov. Krajský súd, ako aj orgány verejnej správy konštatovali, že napriek splneniu všetkých zákonných náležitostí stavebného denníka, tento nemá výpovednú hodnotu (v dôsledku neuvedenia mien zamestnancov, ktorých by bolo možné vyslúchnuť) na účely preukázania vzniku práva na odpočítanie dane a v záujme preukázania tvrdených skutočností mal obsahovať aj údaje nad rámec zákonného rozsahu. Tento záver však nie je udržateľný. Správca dane v zásade nemôže vyžadovať od daňového subjektu ďalšie náležitosti stavebného denníka, ktoré mu nevyplývajú z platných právnych predpisov a to až následne, keď o tejto konkrétnej povinnosti nebol vopred upovedomený a objektívne už nemá možnosť obsah stavebného denníka nijako ovplyvniť. Je logické, že v priebehu rekonštrukčných alebo akýchkoľvek prác stavebník (resp. objednávateľ, investor, zhotoviteľ a pod.) sleduje v prvom rade súlad stavebnej dokumentácie s prislúchajúcimi stavebnými predpismi a bezprostredne nepreveruje túto dokumentáciu z hľadiska jej v budúcnosti možného využitia v daňovom konaní na účely preukázania dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH a to podľa kritérií správcu dane. V tomto smere potom skutočne dochádza k nezákonnému rozširovaniu a prenášaniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Pokiaľ teda krajský súd konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal dodanie rekonštrukčných prác deklarovaným dodávateľom, nemohol tento záver spájať so stavebným denníkom tak, ako bol v priebehu daňovej kontroly predložený (…) právne úvahy Krajského súdu (a teda aj žalovaného) sú s ohľadom na vyššie uvedené svojvoľné a nemajúce oporu v zákone.“
Záver:
Stavebný denník predstavuje dôkaz – bez výslovnej požiadavky údajov o zamestnancoch v stavebnom denníku – pri obhájení práv daňového subjektu na odpočítanie dane. Stavebný denník (bez údajov o zamestnancoch) má výpovednú hodnotu na účely preukázania vzniku práva na odpočítanie dane.
