Súdny dvor EÚ sa vo svojom nedávnom rozsudku C-289/20 z 25. novembra 2021 zaoberal problematikou z oblasti justičnej právomoci rozhodovania o návrhu na rozvod. Konkrétne riešil prejudiciálnu otázku „či manžel, ktorý žije v dvoch členských štátoch, môže mať svoj obvyklý pobyt v týchto dvoch členských štátoch, takže či súdy týchto dvoch členských štátov majú právomoc rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku.“ Pri zodpovedaní predmetnej prejudiciálnej otázky Súdny dvor EÚ súčasne podrobil výkladu aj pojem „obvyklý pobyt“ na účely určenia právomoci v oblasti zrušenia manželského zväzku.
O tom, aký verdikt Súdny dvor EÚ v danej veci vyslovil a ako vyložil pojem „obvyklý pobyt“ na účely určenia právomoci v oblasti zrušenia manželského zväzku, sa dozviete v nadchádzajúcich riadkoch nášho stručného príspevku.
- Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka:
IB, francúzsky štátny príslušník, a FA, jeho manželka, írska štátna príslušníčka, uzavreli manželstvo v roku 1994 v Írsku. Majú tri už plnoleté deti. Dňa 28. decembra 2018 podal IB návrh na rozvod na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko). Keďže tento súd vyhlásil, že nie je miestne príslušný rozhodnúť o rozvode, IB sa obrátil na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko). Tento súd má posúdiť právomoc Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž) z hľadiska obvyklého pobytu IB v súlade s nariadením
Brusel IIa[1].
V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na skutočnosť, že IB mal minimálne šesť mesiacov pred podaním návrhu na rozvod vo Francúzsku stály a trvalý pobyt. Tento súd sa totiž domnieva, že väzby IB k Francúzsku nie sú príležitostné alebo náhodné a že prinajmenšom od mája 2017 si IB vytvoril vo Francúzsku centrum svojich pracovných záujmov. Vnútroštátny súd však tiež spresnil, že IB nestratil svoje bydlisko v Írsku, kde si zachoval rodinné väzby a kde sa pravidelne z osobných dôvodov zdržiaval tak, ako aj predtým. Vnútroštátny súd uviedol, že pán IB mal v skutočnosti dve bydliská, a to jedno počas týždňa zriadené z pracovných dôvodov v Paríži a druhé po zvyšok času pri svojej manželke a svojich deťoch v Írsku.
Za uvedených okolností vnútroštátny súd považuje za nevyhnutný výklad pojmu „obvyklý pobyt“, a preto kladie Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Keď tak ako v prejednávanej veci, zo skutkových okolností vyplýva, že jeden z manželov žije v dvoch členských štátoch, možno sa v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003 a na účely jeho uplatnenia domnievať, že tento manžel má obvyklý pobyt v dvoch členských štátoch, takže ak sú podmienky uvedené v tomto článku splnené v dvoch členských štátoch, aj právomoc rozhodovať o rozvode manželstva majú súdy týchto dvoch členských štátov?“
- Konanie na Súdnom dvore EÚ o prejudiciálnej otázke:
Za týchto okolností treba určiť, či sa má článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 vykladať v tom zmysle, že manžel môže mať v danom okamihu iba jeden obvyklý pobyt v zmysle tohto ustanovenia.
Na úvod treba konštatovať, že nariadenie č. 2201/2003 neobsahuje nijakú definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, najmä pojem obvyklý pobyt manžela v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia.
Vzhľadom na to, že nariadenie č. 2201/2003 neobsahuje takúto definíciu alebo výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah tohto pojmu, je nutný jeho autonómny a jednotný výklad.
Po prvé treba zdôrazniť, že ani článok 3 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia neuvádza uvedený pojem v množnom čísle. Nariadenie č. 2201/2003 totiž odkazuje na súdy členského štátu „obvyklého pobytu“ jedného a/alebo druhého manžela alebo dieťaťa v závislosti od konkrétneho prípadu, pričom systematicky používa jednotné číslo bez toho, aby predpokladalo, že tá istá osoba môže mať súčasne viacero obvyklých pobytov alebo obvyklý pobyt na viacerých miestach.
Po druhé z prídavného mena „obvyklý“ je možné vyvodiť záver, že pobyt musí mať určitý charakter stálosti alebo pravidelnosti, a na druhej strane, že skutočnosť, že si osoba premiestni obvyklý pobyt do členského štátu, odráža vôľu tejto osoby vytvoriť si tam trvalé a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilný charakter.[2] Pojem „obvyklý pobyt“ tak označuje miesto, kde si dotknutá osoba vytvorila trvalé a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilný charakter. Prirovnanie obvyklého pobytu osoby, v prejednávanom prípade manžela, k trvalému alebo obvyklému centru, kde sa nachádzajú jej záujmy, však nedokazuje to, že možno pripustiť, že by viaceré bydliská mohli mať zároveň takýto charakter.
Po tretie, v prípade ak by sa však pripustilo, že manželia by mohli mať súčasne obvyklý pobyt vo viacerých členských štátoch, mohlo by to ohroziť právnu istotu tým, že by došlo k nárastu problémov určiť vopred súdy, ktoré môžu rozhodovať o zrušení manželského zväzku, a sťažilo by to konajúcemu súdu overenie jeho vlastnej právomoci.[3]
Platí, že hoci nie je vylúčené, že manžel môže mať súčasne viacero pobytov, táto osoba môže mať v určitom okamihu iba jeden obvyklý pobyt v zmysle čl. 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003.
K pojmu „obvyklý pobyt“ na účely určenia právomoci v oblasti zrušenia manželského zväzku SDEÚ v súdenej veci uviedol, že tento pojem sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu.
Manžel, ktorý sa tak dovoláva právomoci podľa článku 3 ods. 1 písm. a) piatej alebo šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003, tak musí nevyhnutne premiestniť svoj obvyklý pobyt na územie iného členského štátu, než je členský štát pôvodného spoločného obvyklého pobytu, a teda jednak prejaviť vôľu vytvoriť si zvyčajné centrum svojich záujmov v tomto inom členskom štáte a jednak preukázať, že jeho prítomnosť na území tohto členského štátu svedčí o dostatočnej miere stability. V tomto kontexte však Súdny dvor EÚ zdôraznil osobitné okolnosti charakterizujúce určenie obvyklého pobytu manžela. Ak sa teda manžel rozhodne usadiť v inom členskom štáte z dôvodu manželskej krízy, môže si naďalej zachovať sociálne a rodinné väzby v členskom štáte pôvodného pobytu manželov. Nemožno tak požadovať, aby sa záujmy dospelej osoby sústredili na územie jediného členského štátu, totižto prostredie dospelej osoby je rôznorodé a pozostáva z množstva okruhu činností a rozmanitých záujmov.
Súdny dvor EÚ v prejednávanej veci skonštatoval, že je nesporné, že IB, štátny príslušník členského štátu, ktorý je štátom vnútroštátneho súdu, na ktorý podal návrh, spĺňal podmienku pobytu na území tohto členského štátu najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu na zrušenie manželského zväzku podľa článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003. Tiež je nesporné, že IB vykonával od roku 2017 počas týždňa sústavné a stabilné zamestnanie vo Francúzsku, na území ktorého býval v byte na účely výkonu uvedenej činnosti.
Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že pobyt IB na území tohto členského štátu má stabilný charakter a okrem toho umožňujú odhaliť prinajmenšom začlenenie dotknutej osoby do sociálneho a kultúrneho prostredia v uvedenom členskom štáte.
Hoci takéto skutočnosti vyvolávajú a priori dojem, že podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke nariadenia č. 2201/2003 by mohli byť splnené, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci skutočne umožňujú dospieť k záveru, že dotknutá osoba premiestnila svoj obvyklý pobyt na územie členského štátu, ktorý je štátom uvedeného súdu.
- Verdikt Súdneho dvora EÚ znie jasne – Aj keď manžel žije v dvoch členských štátoch, môže mať len jeden obvyklý pobyt
Článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že manžel, ktorý žije v dvoch členských štátoch, môže mať svoj obvyklý pobyt iba v jednom z týchto členských štátov, takže len súdy členského štátu, na území ktorého sa nachádza tento obvyklý pobyt, majú právomoc rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku.
Celé znenie rozsudku SDEÚ vo veci C-289/20 nájdete na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/sk/TXT/?uri=CELEX:62020CJ0289
[1] Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243, ďalej len „nariadenie Brusel IIa“ alebo nariadenie č. 2201/2003.
[2] pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Mercredi, C‑497/10 PPU, EU:C:2010:829, body 44 a 51.
[3] vid bližšie bod 46 a nasl. rozsudku SDEÚ C-289/20 z 25. novembra 2021.
