Najvyšší súd SR sa v rozhodnutí zo dňa 28.10.2020, sp. zn. 7Cdo/205/2019, opätovne vyjadril k otázke, akými dôvodmi možno zo strany súdu zdôvodniť nevyhovenie dôkaznému návrhu jednej zo strán sporu.
Skutkovo sa spor týkal ochrany osobnosti zamestnanca, ktorý po vzájomnej dohode so zamestnávateľom ukončil pracovný pomer bez uvedenia dôvodu. Zamestnávateľ však niekoľkým svojim obchodným partnerom oznámil, že skutočným dôvodom rozviazania pracovného pomeru so zamestnancom (žalobcom) bolo opakované porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu výkonu práce pod vplyvom alkoholu.
Okresný súd odmietol vykonať dôkaz navrhnutý zamestnávateľom (žalovanou), konkrétne výsluch svedkov, ktorí mali dosvedčiť, že žalobcu musel niekoľkokrát zastupovať v práci iný kolega, a to práve z dôvodu požitia alkoholu. Podľa prvostupňového súdu bol takýto dôkaz irelevantný, pretože žiadny právny predpis neurčuje žalovanej povinnosť zdieľať s inými subjektami informácie o pracovnej disciplíne zamestnancov.
Odvolací súd prvostupňový rozsudok potvrdil, pričom uviedol, že tvrdenie žalovanej že „naša spoločnosť musela ukončiť spoluprácu s pánom G. L., dôvodom bolo opakované hrubé porušenie pracovnej disciplíny (problémy s alkoholom)“ je skutkovým tvrdením spôsobilým zasiahnuť do práva žalobcu na jeho česť a dobrú povesť. Podľa odvolacieho súdu „V zásade platí, že pravdivá informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti.“
Pravdivosť (objektívnosť) skutkového tvrdenie žalovanej o problémoch žalobcu s alkoholom však podľa odvolacieho súdu možno dostatočne overiť (preukázať) už predloženým dôkazom – dohodou o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu, ktorá bola uzatvorená „bez uvedenia dôvodu“ skončenia pracovného pomeru. Z tohto skutkového zistenia potom podľa krajského súdu vyvodil súd prvej inštancie správny záver, že označené sporné skutkové tvrdenie sa nezakladá na pravde a preto vykonanie výsluch svedkov navrhnutých žalovanou je irelevantné.
Inými slovami, na preukázanie skutočného dôvodu skončenia pracovného pomeru, a teda aj na preukázanie (ne)pravdivosti skutkových tvrdení o problémoch s alkoholom na pracovisku, je podstatná prakticky len dohoda o skončení pracovného pomeru a dôvod skončenia v nej uvedený. A keďže dohoda o skončení pracovného pomeru závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu požitia alkoholu nekonštatovala, konanie žalovanej je spôsobilé zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti žalobu.
Najvyšší súd sa však s rozhodnutím súdom nižšej inštancie nestotožnil a uviedol, že absencia dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode o jeho skončení (ktorý vo všeobecnosti ani nemusí byť v dohode uvedený) „neznamená, že absencia takéhoto dôvodu má absolútny vplyv na pravdivosť skutkového tvrdenia (oznámenia), že pracovný pomer so žalobcom bol ukončený pre jeho problémy s alkoholom. Neuvedením tejto okolnosti do dôvodov dohody o rozviazaní pracovného pomeru sa síce vystavila žalovaná strana väčšej dôkaznej núdzi, túto je ale možné odstrániť, prípadne aj ňou navrhnutými dôkazmi (dôkazné bremeno zaťažuje žalovanú).“
Podľa názoru najvyššieho súdu neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode o rozviazaní pracovného pomeru „nemôže predstavovať absolútnu prekážku v neskoršom konaní na ochranu osobnosti pri zisťovaní, či takýmto dôvodom bolo požívanie alkoholických nápojov u zamestnanca.“
Ak sa teda súdy nižšej inštancie odmietli zaoberať dôkazmi navrhnutými žalovanou, smerujúcimi podľa jej názoru k preukázaniu pravdivosti sporného výroku, „potom rezignovali na svoju funkciu objektívneho arbitra sporu a na základe neprimeraného formalizmu v procese zisťovania skutkového stavu odmietli spravodlivosť.“
S poukázaním na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a na ňu nadväzujúce predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/100/2018 a sp. zn. 5Cdo/151/2019) najvyšší súd opätovne zdôraznil, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. „Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.“
