Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej aj ako „NSS ČR“) zaujal v rozsudku zo dňa 17. augusta 2023, sp. zn. 6 As 207/2022 – 43, racionálny postoj k otázke zmeny pohlavia a s tým spojenej zmeny úradných dokladov.
NSS ČR zamietol kasačnú sťažnosť osoby, ktorá sa narodila ako žena, ale identifikovala sa ako muž. Žalobca v roku 2019 požiadal o zmenu úradného pohlavia, ďalej o zmenu mena a priezviska na mužské a zároveň tiež požiadal o zmenu rodného čísla vo formáte zodpovedajúcom mužskému pohlaviu. Matrika zmenu odmietla vykonať.
Súdy nižšieho stupňa poukázali na príslušnú legislatívu, vzťahujúcu sa na prejednávanú vec, s osobitným dôrazom na Občiansky zákonník ČR a zákon č. 373/2011 Sb. o špecifických zdravotných službách, z ktorých pre zmenu pohlavia vyplýva právna podmienka podstúpenia chirurgického zákroku spojeného so znemožnením reprodukčnej funkcie človeka, čo žalobca odmietol.
Žalobca (sťažovateľ) argumentoval tým, že sa plne identifikuje ako muž, hovorí o sebe v mužskom rode, v ktorom s ním komunikujú aj všetci ostatní, nosí mužské oblečenie a má maskulínnu vizáž. Je transgender osobou, ktorá zmenou pohlavia prechádza, avšak odmieta podstúpiť chirurgický zákrok spojený so znemožnením reprodukčnej funkcie a premenou pohlavných orgánov. Nemožnosť úradnej zmeny pohlavia a mena bez chirurgického zákroku považuje sťažovateľ za zásah do svojej ľudskej dôstojnosti a súkromného a rodinného života a tiež za porušenie zákazu mučenia.
Na tomto mieste si dovolíme poukázať najmä na body 31 a 37 predmetného rozsudku NSS ČR.
V bode 31 Najvyšší správny súd ČR poukázal predovšetkým na svoju doterajšiu judikatúru, konkrétne rozsudok sp. zn. 2 As 199/2018-37, v ktorom NSS ČR zdôraznil, že v Českej republike sa zatiaľ nepresadilo subjektívne poňatie pohlavia, ktoré by nebolo založené na primárnych pohlavných znakoch, ale na tom, ako seba samého vníma konkrétny jednotlivec. Táto skutočnosť je v českom práve explicitne vyjadrená v § 29 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktorý nadväzuje § 21 ods. 1 zákona o špecifických zdravotných službách. V uvedených právnych predpisoch je zmena právneho pohlavia podmienená súladom medzi primárnymi pohlavnými znakmi jednotlivca a želaným pohlavím.
Hoci Najvyšší správny súd ČR pripustil, že všeobecným trendom pri rozlišovaní pohlaví je posun od objektívnych kritérií k subjektívnym, odmietol, že by takýto trend mali presadzovať a urýchľovať súdy.
V bode 37 zase NSS ČR zdôraznil potrebu ochrany verejného záujmu, ktorý uvedená legislatíva chráni.
Najvyšší správny súd okrem toho zdôrazňuje charakter verejných záujmov, ktoré súčasná právna úprava zmeny pohlavia v Českej republike chráni. Okrem objektívneho biologického poňatia pohlavia, ktoré by malo odzrkadľovať primárne pohlavné znaky jednotlivca (čo podľa súdu možno považovať za súčasť verejného poriadku v širšom slova zmysle), treba poukázať predovšetkým na ochranu základných a prirodzených znakov rodiny a rodičovstva. Podľa rodinného práva Českej republiky má dieťa otca – muža a matku – ženu, ktorá ho aj porodila. Pokiaľ by sa osoba, ktorá sa narodila ako žena, mohla stať z právneho hľadiska mužom bez znemožnenia reprodukčnej funkcie, mohla by porodiť dieťa ako muž, a pritom by sa nemohla podľa § 775 občianskeho zákonníka stať jeho matkou.
To je však v rozpore nielen s popísaným základným princípom rodinného práva v Českej republike, ale aj ďalšími právnymi inštitútmi ochrany a podpory materstva napr. v pracovnom a sociálnom práve.
Súd uzavrel, že ani z doterajšej judikatúry ESĽP nevyplýva povinnosť právneho uznania zmeny pohlavia len na základe tvrdenia či prehlásenia danej osoby. Ak by však NSS ČR sťažovateľovmu návrhu vyhovel, dôsledkom takéhoto rozhodnutia by bolo súdne presadenie výlučne subjektívneho poňatia zmeny pohlavia a to práve na základe vyhlásenia (tvrdenia) transgender osoby. Takýto postup súdom však neprináleží a nevyžaduje ho ani judikatúra ESĽP (bod 51).
