V rámci obhajoby našich klientov v trestnom konaní sa stretávame so situáciou, kedy sa voči tej – ktorej osobe vedie trestné stíhanie (ba dokonca aj väzobné), ktoré sa na „konci dňa ukáže“ ako nedôvodné a súd dotyčnú osobu oslobodí spod obžaloby. V takomto prípade sa môže dotyčná osoba domáhať „odškodnenia“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých v platnom znení (ďalej ako „Zákon“). Čo však v prípade, ak konajúci civilný súd zamietne nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci z dôvodu aplikácie právnej zásady „z bezprávia nevzniká právo“, a to napriek tomu, že v trestnom konaní nebolo preukázané, že by sa dotyčná osoba dopustila protiprávneho konania naplňujúceho skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie?
Na uvedenú otázku dávame odpoveď v našom príspevku a to v kontexte nedávneho prípadu, v ktorom sa nám úspešne podarilo presadiť práva klienta a konajúci dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 9Cdo/161/2022 zo dňa 23.08.2023 uznal ako dôvodnú našu námietku nesprávneho aplikovania právnej zásady „z bezprávia nevzniká právo“.
Stručné intro k právnej zásade „z bezprávia nevzniká právo“:
Ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Nakoľko by sa v prípade naplnenia uvedeného predpokladu zjavne protirečilo zmyslu a systematike Zákona, pretože jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore so zásadou „z bezprávia nemôže vzniknúť právo“. Táto právna zásada tak dopadá na prípady, keď sa trestne stíhaná osoba podľa záverov uskutočnených v trestnom konaní vskutku dopustila protiprávneho konania zodpovedajúceho skutkovej podstate trestného činu.
Aplikáciu zásady „z bezprávia nevzniká právo“ na súdenú vec odvolací súd dôvodil nasledovne:
Uvádzame, že trestný súd dotyčnú osobu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že nebolo objektívne preukázané, že by sa bola dopustila trestnej činnosti, tak ako jej bola kladená za vinu v obžalobe. Uvedené bolo dané aj skutočnosťou, že predmetný trestný čin nebolo možné považovať za trestný čin pytliactva podľa § 181 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. platného do 31.12.2005 (ďalej ako „TZ platného do 31.12.2005“) a za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 181c ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. c) TZ platného do 31.12.2005 z dôvodu jeho nachádzania vo vývojom štádiu prípravy.
Trestný súd v danej veci nepovažoval za dôkazný materiál nezákonne získané telefonické odposluchy. Civilný súd však svoje rozhodnutie a aplikáciu zásady „z bezprávia nevzniká právo“ založil najmä na skutočnostiach získaných zo spomínaných nezákonne získaných odposluchov. Je potrebné pritom upozorniť, že obsah odposluchov nesvedčil o činnosti, ktorá by bola v danom štádiu trestnou.
Verdikt Najvyššieho súdu SR znel jasne !
„Ak súd v trestnom konaní oslobodil žalobcov (obžalovaných) spod obžaloby a dôvodom tohto oslobodenia neboli skutočnosti uvedené v zákonnom ustanovení § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. (nedostatok trestnej zodpovednosti, zánik trestnosti, zmena zákona, udelenie milosti alebo amnestia), nemôže potom civilný súd svojvoľne vyhodnocovať dôvody oslobodenia spod obžaloby. Rovnako podľa názoru dovolacieho súdu nemôže civilný súd ani polemizovať so závermi trestného súdu, ktorý obžalovaných spod obžaloby oslobodil a svoje závery opierať o skutočnosti (civilnému súdu) svedčiace o príprave žalobcov na protiprávnu činnosť, ak toto vývojové štádium trestného činu (príprava), pre podozrenie zo spáchania ktorého boli žalobcovia v trestnom konaní obvinení, nebolo z hľadiska noriem trestného práva hmotného trestné. Za tejto situácie dovolací súd nevzhliadol správnou aplikáciu zásady ex iniuria ius non oritur. (pozn. z bezprávia nevzniká právo)“
„Pokiaľ odvolací súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na skutočnostiach získaných zo záznamov z telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu žalobcu 1/, dovolací súd v tomto ohľade vo všeobecnosti poukazuje tiež na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení I. ÚS 273/2021, že „ani v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, v ktorom si fyzická osoba uplatňuje nárok v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nemôžu všeobecné súdy ignorovať záver všeobecných súdov rozhodujúcich v trestnej veci obvineného o nezákonnosti dôkazov (nelegálnych odposluchov, resp. záznamov vyhotovených ich prepisom) zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorá skončila oslobodením obvineného spod obžaloby..“
Najvyšší súd SR teda vec vrátil odvolaciemu súdu na nové rozhodnutie, pričom v intenciách jeho záverov bude odvolací súd povinný skúmať už len výšku spôsobenej škody.“
