Veľký senát Najvyššieho súdu SR posudzoval otázku dobromyseľnosti držiteľa nehnuteľnosti bez nadobúdacieho titulu vo forme, ktorú predpisuje zákon. Inými slovami, Veľký senát Najvyššieho súd SR rozhodoval o tom, či k vydržaniu pozemku môže dôjsť aj v situácii, ak držiteľ nadobudol/užíval nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej ústne, hoci právny predpis k jej platnému uzatvoreniu vyžaduje písomnú formu.
Najvyšší súd tak v zásade rozhodoval o tom, či všeobecne platná právna zásada „Neznalosť zákona neospravedlňuje“ bráni tomu, či držiteľ mohol byť „so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný“[1] ak mal vedieť, že k platnému prevodu vlastníckeho práva je nevyhnutná písomná forma kúpnej zmluvy.
Najvyšší súd najprv zhrnul svoju doterajšiu judikatúru nastolenej právnej otázky, pričom poukázal na skutočnosť, že jej vývoj sa naozaj uberal dvomi protichodnými smermi.
V staršej judikatúre NS SR (R 44/96 – rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94) rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby a poukázal pri tom aj na skoršiu judikatúru (R 45/1986) podľa ktorej „na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Podľa právnej vety R 44/96 „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním“.
Približne od roku 2010 sa rozhodnutia najvyššieho súdu začal uberať iným smerom. Najvyšší súd viacerými rozhodnutiami, napr. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010, priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, teda aj dobromyseľného držiteľa, je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva.
Veľký senát konštatuje, že reštriktívny právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, sa začal uplatňovať bez „zásadného zdôvodnenia zmeny staršej judikatúry, bez zmeny právnej úpravy, či bez spoločenskej zmeny, alebo v názore právnej vedy, reflektujúc skôr českú judikatúru (s rozdielnym historickým právnym zázemím)“. Tento „reštriktívny“ právny názor NS SR (takto ho označuje veľký senát) sa opieral o argument, že „držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú kúpnu zmluvu“, pretože podľa názoru NS SR „išlo totiž o neospravedlniteľný právny omyl“.
Veľký senát najvyššieho súdu ďalej poukázal na historický kontext vydržania. „Držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza.“
Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam v bežnej reči. S poukazom na gramatický výklad dobromyseľnosti najvyšší súd uviedol, že „držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne … Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu.“
Veľký senát najvyššieho súdu tiež poukázal na to, že judikatórna línia reprezentovaná novšími rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je tiež v rozpore so zámerom zákonodarcu reformou právnej úpravy vydržania v roku 1950 a 1982 „spružniť a uľahčiť vydržanie“ a „ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam“. Veľký senát tak vyjadril nesúhlas s argumentačnou líniu vyjadrenou v rozhodnutiach R 73/2015 a R 74/2015, podľa ktorých „neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“.
Právna veta:
Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
Rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2024 ako rozsudok z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024. Ide pritom o jediné rozhodnutie publikované v tejto zbierke. Dostupná je napr. TU.
[1] Podľa § 130 Občianskeho zákonníka: „Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.“
