Trovy sťažnostného konania stranám sporu nepatria

 

Dňa 18.12.2024 Ústavný súd SR uznesením pléna rozhodol, že stranám sporu neprislúcha nárok domáhať sa náhrady trov sťažnostného konania, t. j. trov za podanie  sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o trovách konania.

Ústavný súd uviedol, že je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu a v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, ak súdy prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, rozhodujú aj o náhrade trov v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.

Podľa ústavného súdu účel inštitútu trov právneho zastúpenia vylučuje povinnosť odškodňovať druhú stranu sporu za akékoľvek jej nasadenie v súvislosti s uplatnením práv. Účelom trov konania je zabezpečenie náhrady ujmy, ktorá strane vznikla v súvislosti s uplatňovaním jej hmotného práva a preto „nie je dôvod na to, aby takáto sprievodná vedľajšia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, ktoré sa realizuje v jeho prvej inštancii, bola vôbec rozložená do nekonečného množstva rozhodnutí o trovách jednotlivých štádií konania, napríklad aj v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka“.

Ústavný súd tiež uviedol, že z príslušných ustanovení CSP (§ 262 ods. 1, § 396 a § 453) vyplýva, že sa rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. Vo vzťahu k iným čiastkovým a vedľajším postupom všeobecných súdov, ktorým je aj rozhodovanie o výške náhrady trov konania, zákon neustanovuje ich právomoc rozhodovať o výške náhrady trov konania. „Zo zákonnej právnej úpravy je preto zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nemá žiadny zákonný podklad na to, aby vôbec o náhrade trov „sťažnostného konania“ rozhodoval.“

Nárok na náhradu trov sťažnostného konania nemožno podľa ústavného súdu odvodiť ani z výkladu § 251 CSP, podľa ktorého „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“ A to z dôvodu, že nejde o trovy, ku vzniku ktorých došlo v konaní na súde prvej inštancie do rozhodnutia, ktorým toto konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP), ani v odvolacom či dovolacom konaní.

Ústavný súd uzavrel, že z vyjadrenia právomocí všeobecných súdov v CSP je zrejmé, že úmyslom zákona je, aby bolo rozhodované len o trovách konania, ku vzniku ktorých došlo v zákonom predpokladaných štádiách civilného procesu.

Ústavný súd SR týmto rozhodnutím zjednotil doterajšie odlišné právne názory vo veci právomoci súdov rozhodnúť o náhrade trov sťažnostného konania.

Uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 2/2024 je dostupné napríklad TU.