Dňa 18.12.2024 Ústavný súd SR uznesením pléna rozhodol, že stranám sporu neprislúcha nárok domáhať sa náhrady trov sťažnostného konania, t. j. trov za podanie sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o trovách konania.
Ústavný súd uviedol, že je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu a v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, ak súdy prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, rozhodujú aj o náhrade trov v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.
Podľa ústavného súdu účel inštitútu trov právneho zastúpenia vylučuje povinnosť odškodňovať druhú stranu sporu za akékoľvek jej nasadenie v súvislosti s uplatnením práv. Účelom trov konania je zabezpečenie náhrady ujmy, ktorá strane vznikla v súvislosti s uplatňovaním jej hmotného práva a preto „nie je dôvod na to, aby takáto sprievodná vedľajšia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, ktoré sa realizuje v jeho prvej inštancii, bola vôbec rozložená do nekonečného množstva rozhodnutí o trovách jednotlivých štádií konania, napríklad aj v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka“.
Ústavný súd tiež uviedol, že z príslušných ustanovení CSP (§ 262 ods. 1, § 396 a § 453) vyplýva, že sa rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. Vo vzťahu k iným čiastkovým a vedľajším postupom všeobecných súdov, ktorým je aj rozhodovanie o výške náhrady trov konania, zákon neustanovuje ich právomoc rozhodovať o výške náhrady trov konania. „Zo zákonnej právnej úpravy je preto zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nemá žiadny zákonný podklad na to, aby vôbec o náhrade trov „sťažnostného konania“ rozhodoval.“
Nárok na náhradu trov sťažnostného konania nemožno podľa ústavného súdu odvodiť ani z výkladu § 251 CSP, podľa ktorého „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“ A to z dôvodu, že nejde o trovy, ku vzniku ktorých došlo v konaní na súde prvej inštancie do rozhodnutia, ktorým toto konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP), ani v odvolacom či dovolacom konaní.
Ústavný súd uzavrel, že z vyjadrenia právomocí všeobecných súdov v CSP je zrejmé, že úmyslom zákona je, aby bolo rozhodované len o trovách konania, ku vzniku ktorých došlo v zákonom predpokladaných štádiách civilného procesu.
Ústavný súd SR týmto rozhodnutím zjednotil doterajšie odlišné právne názory vo veci právomoci súdov rozhodnúť o náhrade trov sťažnostného konania.
Uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 2/2024 je dostupné napríklad TU.