K záveru, ktorý vyplýva z nadpisu tohto článku, dospeli súdy v Českej republike.
Rodičia dieťaťa (resp. matka a jej manžel) spolu žijú a tvoria manželský pár od roku 2017. Koncom roku 2020 sa matke narodil syn a ako otec bol zaevidovaný jej manžel.
Manželia spolu vychovávajú ešte dve ďalšie deti, narodené v rokoch 2018 a 2022. Rodina spolu žije v Českej republike.
Manželka v minulosti pracovala v zahraničí, kde sa aj zoznámila so sťažovateľom. Pár spolu tvorili na prelome rokov 2016/2017, po rozchode sa ešte stretli na jar 2019 a v decembri 2019.
Matka na jar 2020 sťažovateľovi oznámila, že je tehotná a otcom je pravdepodobne on. S manželom sa plánovala rozviesť a dieťa dať na adopciu. K uvedenému však nedošlo.
Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi žiadal, aby tieto nariadili vykonanie testu DNA za účelom určenia, kto je biologickým otcom dieťaťa. Sťažovateľ sa pred súdmi domáhal, aby tieto určili, že je príbuzným dieťaťa a aby mu upravili styk s dieťaťom v rozsahu jedného týždňa za štvrťrok.
Sťažovateľ uviedol, že jeho cieľom nie je rozbiť rodinu a že rešpektuje, že v úlohe otca vystupuje manžel matky. Chcel mať však možnosť sa so svojim biologickým potomkom stýkať a podieľať sa finančne na jeho výžive. Hoci podľa svojich slov neplánoval synovi oznámiť, že je jeho biologickým otcom (aby nedošlo k narušeniu existujúcich rodinných väzieb), s matkou chcel diskutovať o tom, ako situáciu synovi postupne vysvetliť. Aj vzhľadom na skutočnosť, že syn si postupne začne uvedomovať odlišnosti medzi ním a jeho súrodencami (napr. tmavšiu farbu pokožky).
Tento spor sa dostal až pre Ústavný súd ČR, ktorý potvrdil správnosť rozhodnutí všeobecných súdov nenariadiť test DNA, pretože uvedené by nebolo v najlepšom záujme dieťaťa.
Ústavný súd vo svojim náleze I. ÚS 1858/23 poukázal na to, že vykonanie testu DNA by v tomto veku dieťaťa (3,5 roka) vystavilo syna riziku straty stabilného rodinného zázemia. Súd poukázal na to, že uvedená situácia matku s manželom spojila a že sa vedome rozhodli zostať v pochybnostiach ohľadom biologického otcovstva syna.
Manžel prevzal plne otcovskú rolu a k trojročnému dieťaťu sa správa rovnako, ako k ostatným deťom.
Pokiaľ ide o požiadavku testu DNA, súd poukázal na to, že v prípade potvrdenia biologického otcovstva sťažovateľa by bola rodina vystavená vysokému tlaku na matku a manžela, ktorí by sa so „vstupom“ údajného biologického otca do života ich dieťaťa museli vyrovnávať. Podľa Ústavného súdu tiež existuje riziko, že by stabilné a funkčné rodinné zázemie mohlo byť nenávratne narušené, čo by poškodilo predovšetkým dieťa.
Ústavný súd tiež prihliadol aj na záujem ďalších dvoch súrodencov a na ich nízky vek. Konštatoval, že väzby medzi súrodencami by mohli byť iným postupom všeobecných súdov narušené.
Záverom však ústavný súd zdôraznil, že tento verdikt nie je nemenný. Súdy posudzovali najlepší záujem dieťaťa v čase, keď malo tri roky, pričom potreba určiť biologické otcovstvo môže nastať dynamicky a bude na súdoch, aby zaistili efektívnu ochranu základných práv všetkých dotknutých osôb.
Predmetný nález Ústavného súdu ČR je dostupný TU.
