Exekučné konanie predstavuje širší pojem ako exekúcia. Exekúcia sa začína doručením poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi podľa § 57 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“ alebo „EP“) a predstavuje samotné nútené vymáhanie práva oprávneného, ktoré zahŕňa zisťovanie majetku povinného, zvolenie konkrétneho spôsobu exekúcie, zabezpečenie majetku povinného a vykonanie exekúcie.
Exekučné konanie sa delí na štyri štádiá:
- začatie exekučného konania,
- zistenia a zabezpečenie majetku povinného,
- vykonanie exekúcie a
- skončenie exekučného konania.
Ak exekútor dostane poverenie na vykonanie exekúcie, jeho základnou povinnosťou je postarať sa o jej vykonanie. Na túto úlohu nadväzuje povinnosť zisťovať majetok, zabezpečiť potrebný majetok povinného, informačná povinnosť oprávneného atď.
Vymáhanie pohľadávok predstavuje v praxi jednu z kľúčových oblastí výkonu práva, pričom jeho efektívnosť do veľkej miery závisí od schopnosti identifikovať a lokalizovať majetok osoby, voči ktorej sa pohľadávka uplatňuje, teda majetok povinného. Tento proces, známy ako zisťovanie majetku povinného, predstavuje nevyhnutný predpoklad pre akýkoľvek ďalší postup smerujúci k uspokojeniu pohľadávky veriteľa.
Prvým a často najzložitejším krokom, ktoré vykonáva exekútor poverený výkonom rozhodnutia, býva zistenie, aký majetok povinný vlastní. Tento majetok môže mať rôznu podobu, pričom môže ísť o hnuteľné veci, nehnuteľnosti, finančné prostriedky na rôznych bankových účtoch, podiely v obchodných spoločnostiach, pohľadávky voči tretím osobám alebo aj pravidelný príjem zo zamestnania či podnikania.
Bez adekvátnych informácií o majetkovej situácii povinného nie je možné efektívne pristúpiť k výkonu rozhodnutia, a teda ani k uspokojeniu pohľadávky oprávneného. V dôsledku toho môže dôjsť k zmareniu práv veriteľa, aj keď mu bola pohľadávka právoplatne priznaná.
V zmysle § 40 ods. 1 EP: „Povinný musí poskytnúť exekútorovi ním požadovanú súčinnosť, najmä všetky exekútorom požadované vysvetlenia vo forme a v lehote určenej exekútorom. V žiadosti o poskytnutie súčinnosti môže exekútor povinného vyzvať na splnenie povinnosti, ktorú mu ukladá exekučný titul. V žiadosti o poskytnutie súčinnosti exekútor poučí povinného o následkoch nesplnenia tejto povinnosti. Žiadosť o poskytnutie súčinnosti sa doručuje do vlastných rúk.“
Exekučný poriadok v ustanovení § 40 teda výslovne upravuje povinnosť povinného poskytnúť exekútorovi požadovanú súčinnosť, predovšetkým poskytnutie vysvetlení vo forme a lehote určenej exekútorom.
Znamená to, že súčinnosť povinného je popri šetrení lustráciami z verejne dostupných zdrojov ďalším spôsobom zisťovania majetkových pomerov povinného, a to s cieľom získania informácií potrebných na ukončenie exekúcie.
K žiadosti o súčinnosť voči povinnému pristúpi exekútor v dvoch prípadoch:
- vzhľadom na výšku predmetu konania nie je potrebné vyhlásenie o celom majetku povinného podľa § 41, ale postačuje „zúžené“ vyhlásenie alebo,
- na splnenie účelu exekúcie potrebuje exekútor od povinného splnenie inej povinnosti (napr. podanie vysvetlenia, predloženie listiny, pristavenie motorového vozidla, odovzdanie veci).
Z ustanovenia § 41 EP ods. 6 vyplýva, že ak povinný nepodá vyhlásenie o majetku a tento nedostatok bráni vedeniu exekúcie, exekútor je oprávnený uložiť donucovacie opatrenie podľa § 43a ods. 1 EP (napr. peňažná pokuta) alebo podať na súde návrh na uloženie donucovacieho opatrenia podľa § 43a ods. 5 EP (ak uloženie donucovacieho opatrenia neviedlo k splneniu dotknutej povinnosti); donucovacie opatrenie podľa § 43a ods. 4 EP (peňažná pokuta) možno uložiť fyzickej osobe len v prípade, ak bola výzva doručená spôsobom podľa § 61b EP.
Ustanovenie § 61b EP upravuje, že ak by sa výzvu nepodarilo doručiť na adresu uvedenú oprávneným, poverený exekútor má vykonať šetrenie na zistenie adresy povinného. Výzvu by mal poverený exekútor zaslať na takto zistenú adresu. Ak sa napriek tomu nepodarí výzvu doručiť do 3 mesiacov, doručí sa oznámením v Obchodnom vestníku, súčasne sa výzva doručí súdu, ktorý ho zverejní na úradnej tabuli alebo na webovej stránke. Výzva sa v takom prípade považuje za doručenú uplynutím 30 dní odo dňa nasledujúceho po zverejnení oznámenia v Obchodnom vestníku.
Zverejnenie v Obchodnom vestníku a doručenie súdu, ktorý ho zverejní na úradnej tabuli alebo webovej stránke, je predpokladom na uloženie peňažnej pokuty. Rovnako by sa v takomto momente považovala výzva za doručenú. V prípade, ak by povinný ani po takto doručenej výzve nedoručil poverenému exekútorovi vyhlásenie o majetku, je namieste z nášho pohľadu zvážiť aplikáciu predvolania povinného, aby urobil vyhlásenie o majetku v súlade s § 41 ods. 5 EP u exekútora ústne do zápisnice. Ak by sa ani po riadnom doručení predvolania povinný k poverenému exekútorovi nedostavil, poverený exekútor v súlade s § 40 ods. 3 EP môže tiež požiadať orgán Policajného zboru o predvedenie povinného.
Z pohľadu trestného práva je v kontexte exekučného konania zaujímavou otázkou, či konanie povinného, ktorý si nesplní svoju zákonnú povinnosť podať vyhlásenie o majetku, resp. sa tomuto úkonu zámerne vyhýba (napr. účelovým nepreberaním zásielok, ignorovaním predvolaní, menením adresy bez oznámenia atď.), môže napĺňať znaky trestného činu marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona.
Podanie vyhlásenia o majetku je jedným z kľúčových inštitútov v rukách súdu a exekútora na zabezpečenie efektívneho výkonu exekúcie. Má nielen informatívny, ale operačný charakter, pretože umožňuje lokalizovať majetok, ktorý by inak bez súčinnosti tretích osôb ostal skrytý alebo nedetekovateľný. Ide najmä o skryté obchodné podiely v obchodných spoločnostiach, účasť v tzv. tichých spoločenstvách, investičné cenné papiere, podielové fondy, kryptomeny, pohľadávky z obchodných či súkromných vzťahov atď.
V praxi sa čoraz častejšie stretávame s tým, že vyhlásenie o majetku predstavuje jediný dostupný nástroj na zistenie týchto majetkových hodnôt, najmä v prípadoch, kde sú štandardné registre a databázy neúčinné.
Trestného činu marenie exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona sa dopustí ten:
(1) Kto marí exekučné konanie tým, že
- a) uvedie nepravdivé údaje vo vyhlásení o svojom majetku,
- b) znemožní, aby sa vec podliehajúca exekúcii spísala a odhadla,
- c) zadrží, sfalšuje, pozmení alebo zničí zaznamenané informácie o majetku alebo finančných aktivitách povinného,
- d) odstráni, poškodí alebo zničí hnuteľnú vec pojatú do súpisu, alebo
- e) nevydá vec podliehajúcu exekúcii,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
(2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 väčšiu škodu.
(3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu.
Z výkladu tejto normy ale aj odbornej literatúry[1] vyplýva, že skutková podstata je vyjadrená uzavretým výpočtom konaní. Výslovne sa teda nepodanie vyhlásenia alebo vyhýbanie sa tomuto úkonu ako protiprávne konanie nenachádza v znení zákona. To znamená, že úmyselné vyhýbanie sa podaniu vyhlásenia o majetku, hoci má za následok zmareniu účelu exekúcie, nie je postihnuteľné podľa § 243a Trestného zákona, pokiaľ sa povinný nedopustí niektorého z konkrétne uvedených konaní, najmä uvedenia nepravdivých údajov.
Otázka, prečo zákonodarca nepostihuje nečinnosť, ale len aktívne konanie (nepravdivé vyhlásenie), je legitímna. V praxi má nečinnosť často rovnaký alebo ešte závažnejší dôsledok na priebeh exekučného konania ako klamlivé vyhlásenie.
Možno sa preto oprávnene pýtať „Prečo je trestné uviesť nepravdivé údaje, ale netrestá sa, ak povinný vyhlásenie vôbec nepodá, a tým znemožní jeho účel?“
Z hľadiska logiky veci a princípu rovnosti pred zákonom pôsobí takéto rozlíšenie nevyvážene, pretože pasívne marenie (t. j. nepodanie) môže viesť k rovnakej škode na právach oprávneného ako aktívne klamstvo. Z formálno-dogmatického hľadiska neexistuje možnosť analogického výkladu v neprospech páchateľa. Teda nie je možné vykladať § 243a rozširujúco tak, že by jeho skutkovú podstatu naplnil aj ten, kto „len“ odmieta podať vyhlásenie o majetku, hoci má vedomosť o svojej povinnosti.
Riešenie môže spočívať buď v legislatívnej zmene, ktorá doplní skutkovú podstatu o nepodanie vyhlásenia, alebo doplnení poriadkových postihov s vyššou efektivitou (napr. výraznejšia pokuta, zadržanie, verejný register nespolupracujúcich povinných).
Podanie vyhlásenia o majetku predstavuje nevyhnutný predpoklad efektívneho vedenia exekúcie, a to nielen ako formálna povinnosť, ale ako zásadný informačný zdroj pre exekútora. V prípadoch, kde štátne registre a súčinnosť tretích osôb zlyhávajú, môže byť vyhlásenie jediným nástrojom, ktorým možno zistiť existenciu tzv. „skrytého“ majetku.
Súčasná právna úprava však nedovoľuje postihnúť vyhýbanie sa podaniu tohto vyhlásenia trestnoprávnymi prostriedkami. To vytvára priestor pre špekulatívne správanie a znižuje vážnosť zákonnej povinnosti povinného.
Ak má byť exekučné konanie účinným nástrojom na vymoženie práva oprávneného, je nevyhnutné, aby sa dôsledne postihovalo akékoľvek správanie, ktoré tento účel systematicky marí alebo oslabuje. V takýchto prípadoch exekučné konanie stráca svoj zmysel, ak povinný subjekt beztrestne a zámerne znemožňuje jej vykonanie, najmä prostredníctvom pasivity, či vedomého zatajovania relevantných skutočností.
Jedným z takýchto prípadov správania je už spomenutá nečinnosť povinného vo forme nesplnenia si zákonnej povinnosti uskutočniť vyhlásenie o majetku. Podľa nášho právneho názoru takáto nečinnosť by za určitých okolností mohla napĺňať skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona. Konkrétne vtedy, ak by sa preukázalo, že povinný v čase porušenia povinnosti podať vyhlásenie mal vo vlastníctve majetok, ktorý mohol a mal byť uvedený vo vyhlásení o majetku, no aj napriek tomu ho zatajil s cieľom zmariť alebo sťažiť uspokojenie nároku oprávneného, a to aj v prípade, ak by išlo len o čiastočné uspokojenie pohľadávky.
Zároveň poukazujeme na to, že pre právnu kvalifikáciu takéhoto konania ako trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona by museli byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky:
- existencia majetku povinného v čase neposkytnutia vyhlásenia o majetku,
- úmyselné opomenutie vyhlásenia o majetku zo strany povinného,
- príčinná súvislosť medzi týmto konaní a znemožnením uspokojenia pohľadávky oprávneného.
Z nášho pohľadu by takýto postup mohol prispieť nielen k ochrane práv oprávneného, ale aj k zvýšeniu dôvery v efektívnosť exekučného konania ako celku. Preto ignorovanie povinnosti alebo zámerné vyhýbanie sa podania vyhlásenia o majetku môže mať pre povinného vážne trestnoprávne dôsledky.
Hoci súčasná legislatíva výslovne nepostihuje samotné nepodanie vyhlásenia o majetku ako trestný čin podľa § 243a Trestného zákona, ako sme vyššie uviedli v určitých prípadoch môže byť takéto konanie podľa nášho právneho názoru kvalifikované ako trestný čin poškodzovanie veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, najmä ak je preukázaný úmysel znemožniť alebo sťažiť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Zároveň treba upozorniť, že exekučný poriadok umožňuje sankcionovať nečinnosť povinného aj formou donucovacích opatrení, ako sú peňažné pokuty, či dokonca predvedenie povinného za súčinnosti Policajného zboru.
Z praktického aj právneho hľadiska je preto v záujme každého povinného plne spolupracovať s exekútorom a podať riadne vyhlásenie o svojom majetku. Vyhýbanie sa tejto povinnosti nie je len obštrukciou ale môže sa premeniť na trestnoprávny problém s ďalekosiahlymi dôsledkami.
V kontexte právneho štátu by mala byť takáto súčinnosť nielen zákonnou povinnosťou povinného, ale aj prejavom rešpektu voči právam oprávnených a spravodlivému výkonu súdnej moci.
[1] Jozef. Čentéš a kol., Trestný zákona, Veľká komentár, 5. aktualizované znenie, EUROKODEX, str. 509.
